otvorene

Našli sme zázračnú Aladinovu fľašu (to viete, že mal okrem tej čarovnej lampy i fľašu, nie?). A objavili sme kentaurov, aj tajný vojenský objekt. To všetko na dnešnom výlete s mojim najstarším dieťaťom.

Máme rovnaký štýl humoru. K tomu prezradím – včera sme boli na vyhliadke a dieťa cestou našlo matku a skrutku, dala mi ich s blahoželaním ku dňu matiek a skrutiek. A potom mi našla i nádherné srdce z kremeňa.

Vzala som šiltovku, rúšku a vyrazili sme dnes do lesa skorým ránom tiež.

Chodievame občas na miesta, kde ideme len tak lesom do neznáma. Aplikácia v dcérinom mobile uvádza o nich „nič“ –  a my sa k nej pridávame. Nahodila som pár fotiek pre potešenie srdca mojim fb priateľom s dodatkom, že by som rada uviedla, kde sme, ale ani ja to presne neviem.

Nádherné výhľady, pri ktorých sme boli ešte miestom zorientované,

až na Kráľovu hoľu

či na Muránsky hrad v diaľke

A potom sme už šli lesmi. Sprevádzali na stopy drobných i väčších kopýtok. labiek, tlapiek,darí sa tu zveri. Tie kopytá – to sú kentauri, povedalo dieťa skúmavo. Chvíľu nato  objavila dlhý starý plot, tiahnúci sa lesom. je tam tajná základňa, povedala som jej, nemihnúc ani okom. Mali by sme vyliezť na ten svah a pozrieť, čo tam ukrývali, dodala som. Asi máš pravdu, povedalo dieťa skúmavo, lebo tie stromy sú všetky rovnako veľké, musel to byť pôvodne holý svah.  Ach, jaj, vyrábali sme cestou verzie, sme rovnako pochabé.

Nuž, tu vysoko v horách je všetko akési šťastnejšie – aj kvet, ktorý dole má len jedno biedne súkvetie a ledva vytŕča od zeme tu rástol takmer po pás, bohate zakvitnutý. Šli sme miestami, kde boli stromy jeden pri druhom tesno, tenké a potom miestami, kde žiarili silou, každý z nich mal svoj jedinečný priestor.

Prišlo mi na um prirovnanie, že je to ako s ľuďmi v meste a kdesi v prostredí vidieka, prírody.

Kráčali sme – a ja les milujem, zakaždým utekám do jeho náručia, keď mi je biedne. Šli sme pár hodín, prešli sme kadečo.

Sadli sme si na chvíľu, dieťa si ujedalo plnenú tortilu a ja pomaranč – a zrazu som bola evidentne nervózna. Buď chvíľu ticho, povedala som dcére a načúvala som lesu. Po chvíli sme sa pohli ďalej, ja natoľko napäto, že dieťa sa pýtalo, či sa chcem vrátiť. No tak ešte trochu poďme, do dvanástej, a potom sa budeme vracať. Cesta viedla lesom, úbočia plné skál pôsobili rozprávkovo. Pozrite na ten strom, drží svojimi koreňmi obrovský kameň a dokázal tú ťažkú situáciu zvládnuť a stal sa vďaka tomu jedinečný. Pamätajte si jeho príbeh pre svoje zlé časy.

Miestami bol les hustý a temný. Za jednou zákrutou nás ovalil silný pach, akoby tu kone boli. Pozrela som na zem – stopy, akoby nohy s prstami. Späť, okamžite poď späť, tu je medveď, povedala som dcére. Chvíľu sme potichu cúvali, potom rýchlo odchádzali. Šli sme cestou lesom, úbočím s prudkými svahmi – „niečo tam je, pozri“ povedala dcéra. Svetlohnedé, veľké, na štyroch to beží ako mačka –  zrejme rysa sme vyplašili. Rýchlo pustila hudbu,začala pospevovať. No ani myš by nevyplašila.  Pre istotu som dala sólo Oj, Dnepro, Dnepro,  ty širok, moguč, nad taboj leťat žuravli.

Uf, konečne sme prišli do bodu, kde sme na druhej strane kopca videli vysielač. Vrátil sa nám humor, a tak som malému slepúchovi upokojujúco vykladala  „chlapec, ty sa bojíš viac ako my dve dokopy“.

Dieťa potom našlo v lese tú spomenutú Aladinovu fľašu, a ja som zahlásila „chcem tu auto“. O minútu nato sa cestičkou prirútilo auto, s prívesom dreva – tá fľaša je rýchla, povedalo dieťa prekvapene. Chlapi zastali  a prihovárali sa nám, aby sme boli opatrné, že sa tu motá medveď.

Ach, zabudla som – cestou tam som kde-tu srdiečka na skaly dala, nech spríjemnia okoloidúcim pútnikom deň.

A potom som našla nádherný srdiečkový kameň, a moc smutná som zostala. Lebo odniesť ho by bolo nad moje sily. Beztak som vliekla v ruksaku štyri kamene, takmer mi plece ohlo. Tento by som ani nezdvihla. Je prekrásny, však?

Domov sme sa už predierali pomedzi kopy ľudí, ktorí sa vyrojili a  prechádzali sa v okolí Prednej Hory. Konečne je vypraté a vyvesené prádlo, povysávaný byt, umyté schody v bytovke a poliate kvety na balkóne. Popíjam horúce kakao a uvažujem o dni, ktorý končí

Je to zmäť pocitov. Toľko rôznych tajomstiev skrýva les – preto mám rada spoznávanie krajiny pomalé a dôsledné. Ideme, prezeráme si kamene, výhľady, fotíme kadečo. Dnes sme prešli vyše 18 km, ako nás poučila dcérina krokomerná aplikácia. Dieťa zamyslene skonštatovalo – zajtra mi apka napíše „za tieto dva dni ste prešli veľa krokov, nepoznávam vás, neukradol vám niekto mobil“?

Elena 9.5.2020