Pred svitaním, v čase vlády temna noci, sa v jednej chvíli v diaľke náhle objaví pásik svetla. Nežne rámuje horizont – a my začíname veriť, že slnko opäť vyjde.
Vietor sa preháňa korunami stromov a rozvieva vlasy, sem-tam do ticha zaševelí vtáča. A v jednej chvíli, sediac v pološere si uvedomíme, ako sa svet otvára slnku. Prichádza nádej nového dňa.
Prvé slnečné lúče presvitajúce cez horizont roztrblietali rosu, vietor utíchol, len vtáčí spev tvorí kulisu zázračnému výjavu. Brieždi sa – spisovne – no mne sa oveľa viac páči môj výraz „predsvitanie“.
Ešte nevidieť slnko, len ho cítime srdcom. Prúdi korienkami rastlín, prebúdzajúcich sa do nového rána, ich hlávkami natáčajúcimi sa k svetlu a pozvoľna sa otvárajúcimi prichádzajúcemu dňu. Aj mesiac zastal na oblohe a díva sa na slnko, ktorého prvé lúče rozjasňujú horizont čoraz jasnejšie.
Svitá.
Je to čas najväčšej nádeje dňa.
Aj noc má svoje diaľky, pravdaže, ale do vnímania nočnej oblohy sa treba ponoriť, láka nás len tak sa dívať a uvažovať. A potom prichádza slnko a nabáda nás vykročiť. Zachytávať detaily sveta okolo seba, prepája drobnými vlákenkami naše srdce s cestou.
V takých chvíľach Zámer sveta rozvíja tichý dialóg s našim srdcom. Je to tvoj nový deň, tak poď, šepká.
Otvára pred nami cestu poznania a cestu dôvery. Lebo poznávanie je nielen o vedomostiach, ale aj o zmúdrievaní, o prijímaní každého okamihu ako jedinečného. A dôvera nám umožňuje kráčať stále dopredu, bez falošných odbočiek, státia na mieste, či spätkovania. Ak dôverujeme Zámeru sveta, potom kráčame zmysluplne. Lebo vieme, že občas zmokneme, prejdeme kus cesty blatom, či čelíme búrke s bleskami, no sme na tej správnej ceste. Možno si poviete, že naša cesta je jedna – a nie je správna či nesprávna. To áno, ale niekedy sami seba brzdíme v krokoch, niekedy odbočíme – aby sme beztak pochopili, že význam má len kráčať dopredu. Na chybách sa učíme, no zabrzdili nás, keby sme ich nespravili, boli by sme o kus ďalej na správnej ceste. Nemá cieľ, ku ktorému bežíme, no ak vnímame intuitívne správnosť volania Zámeru sveta, tak viac cesty prejdeme s pravým poslaním, tým viac ho dokážeme naplniť.
Sedela som v ticho v premočenom tričku, lebo som si ľahla do mokrej trávy v snahe zachytiť slnko i mesiac na jednu fotku. Vidieť ich tak nebol problém, fotiť áno – technika je skrátka oveľa nedokonalejšia ako naše zmysly. Sledovala som línie prírody, a cítila som sa s ňou hlboko prepojená. Náhle mi priplávala spomienka na knihu, ktorú som večer čítala. Veci z nej sa mi spájali do celku, ako keď krájame paradajky, papriku, uhorku, cibuľku, pridávame korenie, olej, citrón, a zrazu už tam nie je kopa nakrájaných paradajok, papriky, uhoriek, či cibule, ale zeleninový šalát.
Základný duálny princíp sveta, tao. Jing a jang, oheň a voda, nebo a zem, slnko a mesiac. Nie sme v základnom spojení so svetom, ak namiesto mesiaca obzeráme hviezdy. Hviezd sú na oblohe miliardy, Mesiac je jediný. Niekedy nám skrátka uniká to pravé. Človek je spojený s vesmírom a svetom, ak dokáže vnímať svoju základnú dualitu, ak dokáže rozlíšiť pravosť a jedinečnosť – pravú voľbu, pravého partnera, pravé poslanie. A ak sa dokáže s tým pravým napojiť. Iste, to chápem, lebo len tam je skutočné spojenie, zlatý most.
V tej knihe sa píše, že týmto spôsobom sa človek stáva podobným „nebesiam a zemi“. Pozná svoj osud, preto žije bez starostí.
A tak som viedla v skorom ráne tichý dialóg so Zámerom sveta. Až vyšlo slnko.
Záverom
Nabudúce vám poviem príbeh o zvláštnom mraku. Dobre si pozrie tento posledný obrázok – možno ho aj vy všimnete.
Elena 14.6.2020
Celá debata | RSS tejto debaty