Dúhovanie 11. – Volanie osudu. . . - otvorene - Blog

Dúhovanie 11. – Volanie osudu. . .

27. júna 2020 21:51, Prečítané 2 710x, elenaistvanova, Dúhovanie

Najslabší a telesne najchatrnejší zo súrodencov. V útlom detstve prekonal ťažký úraz pri požiari, ktorý u neho zanechal bolesti hlavy a zhoršený zrak. Znie to ako fantazijný príbeh, že práve tento chlapec má pred sebou kariéru taoistického učiteľa a majstra – Odovzdávateľa 18. generácie školy Dračia brána?! Kto z nás by už len veril tomu, však?

O tom pravdivom príbehu dnes píšem. A o volaní osudu, pravdaže, tiež.

Otvorenie Dračej brány…

Chlapca vyhľadali traja majstri Odovzdávatelia so schopnosťou vidieť veci ako majú ísť. Cvičili ho 15 rokov. Odovzdali mu náuku ezoterického taoizmu. Knihu, popisujúcu jeho skutočný životný príbeh a postup výcviku, práve čítam.

Je to myslenie odlišné od bežného európskeho, ktoré poznanie čoraz viac zužuje – v základnej škole učí základy z kadečoho, na strednej a vysokej škole sa špecializuje čoraz viac na malý úsek poznania. Taoisti postupujú presne opačne – sprvu sa venujú bežnému ľudskému svetu – ľuďom, udalostiam a veciam. Potom skúmajú nebo, zem a ľudstvo. Nakoniec ich poznanie obsiahne čas, priestor a vesmír. Vesmír vonkajší, aj vnútorný, vlastné vedomie. Nechápu to však ako šírku záberu, ale ako tri úrovne – „myslenie troch svetov“.

Moc a moc zaujímavého je tam, o hraničných kanáloch a štrbinách smrti napríklad. Myšlienka, ktorá vo mne z tej knihy teraz rezonuje – „Cesta je najväčším bohatstvom vesmíru i ľudského života“ a „Cesta sa riadi Prírodou“.

Veľmi sa mi páči, ako majster žije svoju filozofiu. Veľkosť sa nespája s mocou, ale s láskou a spravodlivosťou, so súcitením, sebaobetovaním a altruizmom. Byť veľký nie je „výhoda“, ale „záväzok“. Veľké veci preto dokážu robiť iba zrelí ľudia, ktorí sa tým riadia.

Čo ma to malo naučiť…

Ak uvažujeme o tom, čo zažívame, otázka posúvajúca nás dopredu je „čo ma to malo naučiť“. Ak zažijeme zradu, učí nás to rozoznať spoľahlivé od nespoľahlivého a ukazuje nám, že je dôležité to rozoznávať. Ak nás niekto zradí, ukazuje nám to, že i my sami sme zradili sami seba, ak sme nespoľahlivého človek nechávali vo svojom živote. Spoľahlivosť a dôveryhodnosť sú pre veľké veci nutnou podmienkou – a to tak z našej strany voči poslaniu ako záväzku, tak i zo strany ľudí, ktorí ho s nami uskutočňujú. Kniha, ktorú spomínam, hovorí o tom, ako sa chlapec vypracovával na majstra – musel na sebe pracovať naozaj spoľahlivo.

V čom ja vidím cestu ku zrelosti? Jej základom je vzťah k sebe – sebaláska a sebaúcta. Pretože ak mám úctu k sebe, nedovolím iným, aby mi ubližovali. Na druhej strane však vnímam iných ako živé bytosti, mám k nim úctu, nezahrávam sa s nimi, neubližujem im. Ak mám úctu k sebe, nepotrebujem hrať falošné hry a nič predstierať. Ak mám úctu k sebe, tak sa nesprávam nečestne, lebo si seba natoľko vážim, že je pre mňa nečestné konanie neprijateľné. Zrelosť je skrátka o hlbokej sebaúcte.

Zámer sveta má veci jasné…

My nie. Uvažovala som o tom, aké by to bolo prečítať si o vlastnej Ceste“ kdesi na začiatku života – ale zrejme má pravdu Barbora Chuecos

https://www.youtube.com/watch?v=jU-lG4YbGLI

že pri poznaní budúcnosti by sme podaktorí zrejme rovno z mosta skočili a nikam nekráčali.

Naša nedôvera k osudu spôsobuje, že odmietame veci, ktoré k nám prichádzajú. Držíme sa ako kliešť toho, čo sme už dávno mali vymiesť zo svojho života či svojich naivných predstáv. A tak sa dookola opakuje lekcia, kým pochopíme, že jediná správna cesta je vykročiť s dôverou k tomu, čo nám Zámer sveta vnáša do života, a že ako hovorí Barbora Chuecos až potom pochopíme, že je to omnoho lepšie ako všetko, čo sme si predstavovali a plánovali. Lenže nie je to veru jednoduché prijať, asi pre nikoho z nás.

Asi najťažšie je spraviť pri volaní osudu ten prvý krok k dôvere.

Za pootvoreným oknom prší...

A ja uvažujem o dualite dobra a zla. Myslím na tých, ktorým dažďové záplavy spôsobujú škody. Devastujeme prírodu, a potom sa čudujeme pohromám, ktoré si tým zaviníme. Keď som sa predvčerom vracala domov, tie kopce na Čertovici bez stromov mi pripadali ako memento.