otvorene

Horúčava dňa len pozvoľna ustupovala v temnote noci. Krajina i tu u nás v horách sa v nehybnom tichu jemne chvela úľavou, že páľava sa zmiernila.

Na nebi svietila hviezda naproti balkóna. Sedela som na mojej pochabo romantickej stoličke, s návlekom z tyrkysového svetra na opierke a sedadlom navlečeným do hnedobielo prúžkovanej látky a zamyslene som popíjala ľadový nápoj (hruškový džús, pravdaže).

Balkón dýchal nezvyklou prázdnotou

– zmizla väčšina kvetináčov, aj truhlíkov, ktoré ho roky sprevádzali, plné kvetov a byliniek. Bolo mi za nimi smutno, ďalší úlomok niekdajšieho života je preč. Budúci týždeň zmení balkón tvár úplne. Čímsi ho obložíme – teda nie ja samozrejme, ale nejaký odborník. Lovila som preto inšpiráciu vo svojom srdci, ako by mal vyzerať (ten balkón, samozrejme).

Moja predstava prestavby je naivne – romantická.

Statik mi síce odkýval posunutie steny, aj prerod  časti komory na sprchový kút, aj kadejaké ďalšie nápady, – vlastne všetko, čo mi napadlo, ale zrealizovať všetky tie naplánované veci bude chvíľu trvať.

No dobre, tak tá chvíľa nebude chvíľa, zjavne – a moja predstava bola hodne naivná. Keď som v úvode vo fb skupine elektrikárov v priebehu hodiny ziskala ponuky na rekonštrukciu elektriny, moja predstava „dáme to celé za tri dni“ sa dúhovo sfarbila.

No moju ilúziu nabúralo nielen eštestáleťahanie posudku od statika, ale aj zháňanie majstra. Veľmi rýchlo som zistila, že je to niečo v štýle „poľovačka na yetiho“ – každý o ňom čosi vie, ale nikdy sa konkrétne nevyskytuje. Kontakty na majstrov som v minulom týždni získala a  budúci týždeň sa s jedným z nich dohodnem.

A predstava, že by dlaždice mali dovážať dva či tri týždne nabúrala moju predstavu o skvelom harmonograme prác. A to som skromne vyberala úplne obyčajné kachličky, moja vysnívaná kombinácia je bieloslniečková.

Hm, nie je to môj svet, dlažby a obklady,

takže som blúdila stránkami a pozerala som ponuky, akcie a zľavy, čítala som odborné rady a recenzie k výrobkom. Drevo treba každoročne ošetrovať, WTF dlaždice mi pripadali drahé a nepáčili sa mi špáry medzi nimi, to by bol problém s údržbou. Fakt neviem čím, zrejme protišmykovými dlaždicami, skonštatovala som nakoniec rezignovane, ale neviem aké nakoniec vyberiem. A ani koľko ich treba, dodala som znechutene.

Akosi sa mi nepodarilo vybrať nič, ani len vyrátať koľko by materiálu bolo treba na chodbu, kuchyňu, kúpeľňu, WC. Balkón som strategicky začala rátať, lebo pôvodná dlažba má rozmer 50×50. Lenže dlažby vyrábajú v kadejakých rozmeroch.

Dnes som objednala laserový meter.

Fascinuje ma, ako sa dozvedáme nové veci zakaždým, keď sa odhodláme k niečomu novému vykročiť. Tento zázrak techniky som doteraz nepoznala, videla som ho po prvý raz pri meraní statika v byte a podľa popisu na internete i tú celkovú plochu to vyráta. No včera som sa cítila pri predstave rátania spotreby materiálu bezradne. Dumala som preto, čím sa rozbije stena, čím sa dajú dole kachličky – veď aj sama by som ich olúpala, keby to šlo. Nie, čo vám budem vravieť, nejde to. Príborový nôž a kladivo nezaberajú. Na niektoré veci je skrátka potrebný odborník – dobrá vôľa ich nenahradí.

Otázky, otázky, otázky…

Nemám ani potuchy, čím sa dajú dole staré zárubne – a či ich vôbec skladať, keď sa dajú nakvačiť dvere i na ne, alebo sa dajú obložiť. A z akého materiálu sú dvere naj…, či čo treba spraviť s podlahou, čím ju vyrovnať podkladovo. Iste – s návodmi z youtube a kadejakých internetových stránok by sa dalo krok za krokom postupovať, ale to by bolo pri mojom dôslednom študovaní témy asi na roky.

Dokelu, dokelu, dokelu, ako to tí chlapi robia, že to ovládajú – tí, s ktorými som sa bavila pri hľadaní majstra mleli čosi podkladových lepidlách, 24-hodinovom tuhnutí, a že to bude nadlho tá prerábka, že či mám kde bývať zatiaľ.

Fúha, zamrazilo ma v prvej chvíli z tých rečí. No potom moje nezdolné ja zasyčalo – hm, však konečne využiješ svoj rozviedčícky stan.

Hm, tá myšlienka ma nadchla. Keď som sa pre koronu na Červenicu nevybrala doteraz, nuž pod bytovkou strávim pár chvíľ v prírode. Moje nadšenie schladila až dnešná búrka, lialo a lialo, blesky besne lietali, aj bytovku zasiahlo do hromozvodu. No, tak postavím stan blízko bytovky,  uisťovala som sa  – a pri prvom zahrmení budem so stanom pod schodmi.

Niektoré veci pripravím a spravím sama – len čo zajtra kúpim farbu na kov a moridlo, balkónové zábradlia a nohy na  stolíku natriem, aj policu namorím a nalakujem.

Možno by ste si povedali,

že ten stolík je starý krám, keby ste ho videli (no veď aj je, prežil toho už veľa, no po celé roky, kedy som naň dávala kvetináče, stál hrdo zakrytý igelitovým obrusom a slúžil spoľahlivo). Možno by ste kývli rukou  – treba ho vyhodiť, kúpiť nový. No ja do svojho života nepúšťam len tak niekoho ľahko, a preto ani zo svojho života nevyhadzujem niečo ako nepotrebné tak ľahko ako niektorí. Veciam dávam nový život pretváraním, ani vzťahy si nepletiem s ponožkami. Pri pohľade na môj facebook by si niektorí povedali „je namyslená“, lebo mám niekoľkonásobok žiadostí o priateľstvo a zopár priateľov. Ale je to tým, že som vo svojej podstate extravertný introvert – je pre mňa dôležitých zopár ľudí s hlbokými koreňmi vzťahu a pri nich potom stojím pevne aj v tajfúne. A rovnako sa držím aj vecí, nechávam ich žiť.

Ja ten stolík skúsim oživiť, povedala som si, jeho povrch by som rada pretvorila mozaikou z roztlčených kachličiek. Hľadala som na všemožných stránkach vyrezávatko na kachličky, aby sa dali vyrezať tvary podľa mojej predstavy – a našla som samé rezačky – prístroje. To fakt nie je na kachličky niečo v tvare pera, ľahké, skladné a lacné, ako diamant na sklo? Ľudia navymýšľajú toľko nezmyslov, nemohol niekto vytvoriť takúto užitočnú vec?  vzdychla som si sklamane nakoniec. Námet na mozaiku nevymýšľam, inšpirácia v pravej chvíli príde sama.

Ak niečo v živote meníme, ukáže nám to aj pravdu o nás samých.

Pobavene  som sa v duchu smiala sama sebe – lebo sme žili po dlhé roky so starou linkou olepenou tapetou,  s plastovými úchytkami, a spoľahlivo slúžila. Teraz som listovala stránky, a kovové úchytky som dala ako jedno z kritérií. Celé zle, ty si riadna ťapa, povedala som si po čase hľadania. Veď ak si dáme nesprávne kritériá hľadania, nemôžeme nájsť to, čo je pre nás správne. No veď hej, prisvedčila som si.

Lebo viete, ktoré odpovede sú jediné správne, však? Tie, ktoré dávame sami sebe – preto nie je dôležité, čo i o niečom myslia ostatní vo vzťahu ku nášmu životu. Ak chceme urobiť nejaký krok, musí tam byť naše hlboké vnútorné áno – a vtedy sa nepotrebujeme nič pýtať ostatných.

Len vtedy je náš krok skutočne správny, a je to pravý čas aj pravé miesto.

To sa ale samozrejme netýka takých zásadných otázok, ktoré si vyžaduje rekonštrukcia bytu. Čo bolo skôr – vajce či sliepka? – táto otázka zaniká v takej situácii pri otázke typu „treba robiť skôr tú rekonštrukciu elektriny, alebo dlažby? Posunúť múr treba ako prvé, to chápem. Ale potom sú tie činnosti natoľko prepojené, že si ani neviem predstaviť, ako by sa mali majster cez elektriku a majster cez kachličky a dlažby striedať.

Priznávam, je mi smutno teraz za touto podobou bytu,

znamená pre mňa spomienky na môjho syna a roky života – no bez toho aby sme sa pustili niečoho starého, nemôžeme vykročiť ďalej.

Vykročíme, ak veríme, že to prichádzajúce je lepšie ako to, čo sme nechali odísť. No áno, zmena je potrebná – a ja musím pozbierať odvahu a vykročiť k nej…

Elena 23.8. 2020

K diskusii: Ďakujem, Brehy. Tak na oplátku inšpirácia k tomu putovaniu – prebehni z planiny i na svahy nad Hutou. Pozri, aké výhľady – liečebňu aj aj Muránsky hrad vidno zároveň.