Druhý najväčší ľadovec na Zemi sa topí a už sa tento proces nedá zastaviť, povedali vraj vedci
https://plus7dni.pluska.sk/veda-a-zdravie/apokalypse-nezabranime-pobrezne-mesta-maju-dni-spocitane
Prečítala som článok v pondelok a dumala som o ňom.
Také vyjadrenie vedcov by podľa mňa malo po jeho medializácii vzbudiť naše všeobecné zdesenie a bezodkladné kroky ku aspoň spomaleniu toho procesu. Namiesto toho život bežal spokojným tempom – ľudia popíjajú kávičku v kaviarňach, autá sa valia ulicami, z komínov tovární stúpa dym a nákupné centrá praskajú vo švíkoch – veď v utorok je deň voľna, čo keby hladomor vznikol?
I ja som v čase obeda kráčala z nemenovaného obchoďáku s jahodami a hroznom, keďže ich majú v akcii, dvoma fľašami mlieka, chlebom a zopár ďalšími drobnosťami. A stále som uvažovala o tom ľadovci, ktorý čoskoro zanikne. Nejde len o nás, ako na nás dopadne situácia v podobe klimatických zmien – samozrejme v rôznej miere, ale v podstate zasiahne každého, z mesta aj z dediny, chudobného aj bohatého. No ide i o zvieratá, ktoré tam majú svoj domov – zomierajú pre našu bezohľadnosť. Možno ste videli obrázky z tej oblasti – mŕtveho ľadového medveďa či ďalšie zábery. Mám silnú vizuálnu pamäť, nepredvádzajte mi fotky, ak nechcete, aby som si ich pamätala. Mne sa spomienky v podobe obrazov živo môžu vynoriť. Aj sa mi teraz pripomínali – ten zúbožený mŕtvy ľadový medveď, krajne vychudnutý, ležiaci na blatistom brehu,či ďalšie obrázky, svedčiace o dopade zmeny klímy na tú oblasť. Naša vizitka.
Prepánajána, načo sa trápiť nejakým miznúcim ľadovcom?
Beztak písali, že vytopí len pobrežné mestá – žijeme azda na pobreží? – myknú zrejme podaktorí plecom. No mňa to trápi. Sme všetci jeden celok, žijeme na tej istej Zemi. Uvedomujeme si vôbec, že nie sú automatické všetky tie veci okolo nás – že by tu nemuseli možno byť motýle, kvety, stromy?
Práve prší u nás, dážď hlasno dopadá na okenné rímsy. I včera večer takto klopkal na podokenicu. Fúkal taký silný vietor, že som nakoniec okno zavrela. Možno si poviete, že dážď a vietor vám vôbec chýbať nebudú, ak tu nebudú. Len či naozaj…
Dnes sa pridal k tomu článok o dôležitosti udržania biodiverzity
Podľa článku odlesňovanie má priamy dopad i na zdravie ľudí, aj na riziko prenosu chorôb z divočiny, je to aj o zvýšení rizika prenosu nových smrteľných infekcií. OSN hovorí až o „narušení siete života“.
Pílime si konár pod sebou. Myslíme si, že stačí vyhlasovať – však ja som za, nech niečo konečne robí Trump, Putin a všetci tí politici? No ale čo robíme my pre zmenu k lepšiemu, čo sme pre ňu urobili dnes my sami? Môžeme začať hoci zdanlivými maličkosťami, šetrením vecí. Mnoho vecí by sme mohli zachrániť a používať ďalej. Vysekala som v nedeľu kopu kachličiek na balkóne, ktorý renovujem. V pondelok ich majstri dovyberali. Vyberali sme ich opatrne. Skoro všetky zostali celé. Stará kvalitná dlažba, hrubá viac ako dva centimetre. Namiesto vyhodenia je z nej chodník lúčkou pri bytovke, vyskladala som ho, poslúži ľuďom a krášli. Myslím, že každý z nás má príležitosti ako prispieť ku vylepšeniu situácie.
No áno, som tradicionalista…
Aj o tom som dnes uvažovala, aký som silný tradicionalista, na to že som rebelský Vodnár. Pre mňa znamenajú veľa tradičné hodnoty, rodina, záväzok, zodpovednosť, vernosť a potrebujem, aby mal môj svet stabilné, dôverne známe body, robievam pre to naozaj veľa. Nemusí tu byť navždy ten náš dôverne známy svet, to viem, lebo zmeny prichádzajú, preto je moja vďačnosť zaň v tejto podobe naozaj nefalšovaná. Súčasťou toho je moja snaha dať veciam ďalšiu šancu, „druhý život“. Aj starý stolík ožije mozaikou a rozpadajúca sa skrinka chytí druhý dych spevnením dolného kraja vodotesnou páskou a premaľovaním. Mám rada staré veci, ktoré so mnou idú časom a mám úctu k nim i k tým, ktorí ich vyrobili. A rovnako to mám vo vzťahoch – trvá dlho, kým niekoho do svojho života vpustím, no potom pri ňom stojím pevne, moje vzťahy majú korene nielen na povrchu. Hranicou toho, čo som ochotná zachraňovať, je však moja úcta k tomu a sebaúcta.
Instantný svet…
Prezradím vám, krásna kniha mi z pražského antikvariátu prišla minulý týždeň. Indiánska cesta sa volá. Má podnadpis Učení o tom, jak rozprávět s Matkou Zemí. Indiánska filozofia života v harmónii s prírodou a svetom by nám bola na prospech, aby tu bolo miesto na lepší život pre všetky bytosti. Neprečítala som ju ešte, len som do nej letmo nazrela. Hovorí sa v nej o kadečom – aj o každorannom poďakovaní Slnku, o poďakovaní potrave, a o detsky čistom a radostnom pohľade na svet. Svet ktorý budujeme je akýsi instantný. Má falošné chute – malinovka sa tvári ako jablková alebo malinová, syr ako z mlieka vyrobený, samé umelé príchute a zlepšovače chuti. Má falošné hodnoty, je to taký svet a la Barbie, posadnutý fasádou a popierajúci city, s maskou forever-úsmevu. A má falošný zmysel života – úspech získaný akýmikoľvek prostriedkami aj za akúkoľvek cenu, peniaze a bezzábranové užívanie si.
A len kdesi v jeho tajnom kúte prúdi ešte skutočný život, taký naozaj…
Ten najkrajší príbeh, ktorý som dnes videla…
Prezradím vám na záver ešte niečo. Prekrásnu vec som dnes videla. Plakala som, pravdaže, lebo ten chlapec mi pripomenul môjho syna, no je to nádherné video a páčilo sa mi tak, ako v poslednom čase máločo.
V článku na linku
https://onatv.cz/nevidomi-autisticky-chlapec-vchazi-na-scenu-to-co-se-deje-potom-sokuje-uplne-vsechny/2/
nájdete na videu jeho vystúpenie.
Ach, áno, ten chlapec je nádherná bytosť, žiari nefalšovanou radosťou. Na nič sa nehrá vo svete, v ktorom chlieb vydrží dlhšie ako láska…
Elena 2.9.2020
K diskusii: Ach, Milan1 – nie každý, kto žije v Ázii žije nekonzumne – filozofia je v srdci človeka, nie v jeho krajine. Veď ani nie každý, kto je v autodielni, je autoopravárom – môže to byť aj myš…
Taký chlieb by som chcela vidieť. ...
Prepálené, infantilné až naivné postrehy. ...
Celá debata | RSS tejto debaty