otvorene

Ach, aby ste si to nevysvetlili nesprávne – chýba mi náš Igor. Náš, domáci.

Bol to náš nový člen rodiny, odvčera teda. Niekedy sa to tak nečakane zvrtne v živote.

V susednej bytovke objavili plcha, liezol im po zábradlí. Keďže nič nie je náhodné a nad jeho osudom žiarila šťastná hviezda, bolo moje najstaršie dieťa smeti vysypávať práve. A tak sa objavila v kuchyni so slovami – „Mami, toto je Igor. Pozri sa na neho.“

Igor si hneď získal moje srdce. Už len tým, že som cítila ako empatik, ako sa vnútorne chveje, a tak slzy v očiach som mala. Mám rada také tie krehká zvieracie či ľudské stretnutia. Závan duše. Bolo jasné, že Igor Kiku vyhlásil za svoju náhradnú mamu, lebo stále sa jej hrnul do ruky a tak zaspával. Nakoniec sa usadil v škatuli so senom a lístím. Zjedol nejaký ten kúsok jablka, aj hrozno.

Ochranári, ktorým sme volali, poradili pustiť ho len tak do lesa. Nechali sme to na ráno, keďže podvečerný pokus skončil behom Igora za Kikou k nám domov.

Kedysi v mojich detských časoch mi mama kúpila pískomily, a starej mame ušli, ešte kým sme my ostatní domov prišli. Našli ich po troch dňoch v knižnici, vtedy nám zničili hromadu kníh. A chytiť ich bolo umenie. Poučená touto spomienkou som dodnes. Nechali sme preto plcha nocovať v škatuli v kúpeľni, čo sa ukázalo ako múdry nápad. Lebo síce pootvorenú škatuľu otvoril a preskákal poličky s kozmetikou, ale dal sa ľahko nájsť.

No a ráno ho dieťa odnieslo do lesa, s búdkou, zásobou jedla a prianím všetkého dobrého.

Predpoludním vraj našli v susednej bytovke ďalšieho plcha. Vyhodili ho pred dvere do trávy. Nuž, mačky okolo pobiehali, ktovie či prežil. My sme v tom čase s Kikou na výlet putovali. Jej sen ísť na Čelo, kopec v diaľke sa črtajúci z okna našej kuchyne,  sa zdal už-už splniť konečne. Keďže mi o tom kopci porozprával nedávno jeden pán pôvabný príbeh, ktorého podstatou bol posed na medvede práve na tom Čele umiestnený, bola som rozhodnutá nenechať dieťa ísť samé.

Okolo pol jedenástej sme dorazili na začiatok kopca. Z úboče sa ozval hrozivý hlboký zvuk. Bol hrozivý, hlboký, znela v ňom zúrivosť.  Určite jeleň, ozvala som sa ľahkým konverzačným tónom. Dieťa stálo a počúvalo. Pozri, zvieratá nestoja na mieste, ono to určite odíde, kým vyjdeme k nemu  skúsila som inú stratégiu.

Zvuk sa ozval bližšie – a naozaj sa už nedalo klamať, že by to mohol byť jeleň. Dieťa sa zvrtlo späť. Videla som, ako je vydesená. I ja som bola, čože o to.

Idem domov, povedala rozhodne.

Ja teda nie, zatvrdohlavila som. Keď som už tu prišla, idem sa prejsť.

Šla som ďalej.  Ale toľko zdravého rozumu mám, že som nešla smerom k Čelu, ale na  veľkolúcku stranu som prešla.

Vzduch bol prehriaty slnkom, les voňal. Nie, skutočne nejdem po asfaltke. Keď cestou z práce tadiaľ vidím vliecť sa turistov so zúfalým výrazom v tvári a unudeným krokom, akože boli v národnom parku – tak mi ich je ľúto. Chodím rada neprebádanými cestami – necestami, a tak i dnes. Nádhernú lúku som objavila, plnú stôp sŕn i jeleňa a zvieracieho pachu. Ticho len občas prerušila včela. Šišky na strome som obdivovala – bude tuhá zima, keď je toľko šišiek, napadlo mi. Matka Zem sa stará o zvieratá a zaisťuje im k zime potravu.

A dumala som o kadečom – že už by som nedokázala do svojho sveta pustiť človeka, ktorý by nerozumel tichu lesa a nevážil si Život ako taký. Šla som lesnou cestou – bola tam hŕba bodliakov, nijako ma to netešilo. Ale poletovali ponad ne a zosadali na ne motýle v hojnom počte. Niekoľko ich sedelo na kvetoch dlho, dlho – spali?

Dívala som sa na ne a v jednej chvíli mi Zámer sveta poskladal krásnu koincidenciu. Stanislav Vodička má knihu s príznačným názvom – Tam, kde usínají motýlové. Náhle mi došlo, že presne to bodľačie je takým miestom, kde motýle zaspávajú – vôbec som to nečakala, že by práve bodľačie takým miestom mohlo  byť. A bolo. Vedela som, že to vôbec nie je náhodné, prečo mi to Zámer sveta nahodil – ale že ma chce presvedčiť o niečom, niečo alebo niekoho by som podľa neho mala vidieť inak, vnímať jeho jedinečnosť. Vidieť dušou, vynoril sa mi náhle jeho tichý hlas. Hm. Je to občas smiešne byť intuitívcom, lebo viete i neviete. Nuž, čas mi osvetlí, čo tým chce Zámer sveta povedať.

Ležala som chvíľu v machu, slnko hrialo. Vybrala som sa domov –  ťahalo ma to ísť lesom. Objavila som zvláštny kopček, náhle som vedela, že sa k nemu musím predrať cez všetko to bodľačie.

Nádherné obrovské kamenné srdce som tam našla. Poďakovala som duchom lesa zaň. No hej, a vliekla som ho v ruksaku na chrbte až domov. Na balkóne bude mať svoje miesto. Balkón  – ten dnes prišli ešte okolo dverí doobkladať. Zajtra, keď ešte dokúpim bielu špárovačku a silikónový gél, došpárujú obklad okolo dverí, a pripevnia policu. A hotovo.

Ach, áno, dnešok končí…

A tak vám všetkým posielam tento obrázok, už tretia generácia jahôdok kvitne v lese.

Mám moc rada tie ich kvety, nežné a krehké…

Usádzam myšlienky pred koncom dňa.

Aká je tá moja dnešná posledná?  Igor, chýbaš mi.

P.S.: Fotky sú všetky moje.

K diskusii –

brehy – čítala som niektoré jeho knihy kedysi, dve z nich i dodnes mám. Stanislav Vodička má podobné, prekrásne, opakovane ho v blogu spomínam, napríklad. https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/10/03/kridla-8-paradox-pohladu/