otvorene

Keď som absolvovala šamanský rituál zomierania a znovuzrodenia, jeho súčasťou bola aj práca so spomienkami. Vyťahovala som ich po dlhé hodiny z poličiek v skrini pamäti, niektoré radostné a nežné, iné boľavé, viac či menej zapadnuté prachom zabudnutia, niektoré pozasúvané úplne dozadu, aby som ich nevidela – tie boli ukryté natoľko hlboko, že som si na ne vôbec nespomínala. A stála som im náhle tvárou v tvár. A to boli len spomienky tohto života. Niekedy sa nám vynárajú úlomky spomienok „inde a inak“, zvláštne nepochopiteľné, len postupne v čase sa skladajúce do zmysluplnej mozaiky poznania.

Je to silná bilancia, čeliť spomienkam.

Spomienky sú mostom k nám samým.

Vynorila sa mi táto asociácia v pondelok podvečer, v jednej z tých výnimočných chvíľ, kedy u nás bola zapnutá televízia. Bežal z nahrávky prípad vraždy dvoch školáčok z roku 1997 v Austrálii – spomienky blízkych, kamarátok, súrodencov trápia a bolia aj po rokoch, je to ťažké bremeno. Som empatik, navyše prepojený silne s vizuálnym analyzátorom, preto sledujem takéto príbehy len výnimočne – viem si ich živo vybaviť i po čase. Iba pár minút sa z toho príbehu našťastie nahralo. Cítila som pri pohľade na fotografie tých dievčat smútok a uvedomovala som si nekonečnú hrôzu, ktorú v závere života zažívali. Duchovne vyladení by ma možno poučili, že všetko má nejaký zmysel a malo to byť takto – veď i má, viem. Ale ja už som skrátka taký naivný idealista – a moc by som si priala pre tento svet Dobro, aby sme boli všetci láskaví, čestní a neubližovali si vzájomne. A v hĺbke srdca cítim, že v každej takej udalosti je boj dobra a zla, a kebyže u nich vyhrá dobro, tak tí násilníci mali možnosť skutok nevykonať a posunúť sa dopredu. Vždy sú podľa mňa dve možnosti voľby, a my by sme mali nájsť tú správu odpoveď, ten správny krok, voliť toho správneho partnera, vybrať si tú správnu možnosť.

V skutočnosti som predtým pozerala nahrávku Cheatersov (Podvodníci). Seriál, v ktorom na žiadosť ľudí podozrievajúcich svojich partnerov z nevery  sledujú tých ich partnerov, a potom uskutočňujú aj ich vzájomnú konfrontáciu formou pristihnutia na verejnosti. Možno na počet obyvateľov by percento tých prípadov nebolo veľké, neviem – no vidieť ich takto sústredene vo mne vyvoláva dojem, že je medzi nami kopa nečestných ľudí, konajúcich bezohľadne bez morálnych zábran a svedomia. Asi by bolo lepšie, ak by dali aj nejaký taký prípad, kde sa nepotvrdila nevera, lebo takto mám pocit beznádeje pri otázke, koľko ľudí je naozaj verných a spoľahlivých, komu možno veriť. No chápem, že nie je dobrá vizitka ani nepotvrdenie nevery v takejto situácii – ak nám niekto neopodstatnene neverí, tak to tiež o niečom vypovedá. Sú skrátka verzie príbehu, ktoré nebudú mať dobrý koniec v žiadnom prípade. Na druhej strane je dobré zistiť pravdu, ak voči nám koná nečestne niekto, s kým žijeme. Žiť s človekom, ktorý sa voči nám správa bez úcty a zodpovednosti, je len strata nášho životného času, ktorý by sme mohli stráviť s niekým úprimne milujúcim a spoľahlivým. Potrebujeme vedľa seba partnera zrelého a stabilného, pre ktorého sme celoživotná voľba, a je tu pre nás vždy, inak je lepšie byť sám. A hej, stále si myslím, že pravý partner je iba jeden, patrí k nám ako originálny hrnček a tanierik.

Uvažovala som o tom, čo majú tie dve nahrávky spoločné.

Je zvláštne, ako ľahko a bezstarostne niektorí ľudia ubližujú iným a konajú zlo. Ako potom svoj zlý skutok zhodia z pliec a žijú, akoby sa nič nestalo. Netrápi ich svedomie, pocit hanby a viny. Odpochodujú z črepov, a idú roztĺkať niečo ďalšie, a ubližovať niekomu ďalšiemu.

Poznám veľa čestných a láskavých ľudí. No sú i takí, ktorí konajú nečestne a bezohľadne, nemajú žiadne morálne hodnoty- a akoby ich pribúdalo. Ako môže ľudstvo taký marazmus, do ktorého upadá, prekonať? Zlo kvitne, kým dobro mlčí, kým ľudia aktívne nebojujú za nápravu. Tolerančný limit je ukazovateľom, ako sa mení v čase tolerancia populácie voči konkrétnym sociálno-patologickým javom. Napríklad pre mňa je desivé, ako narastá v spoločnosti tolerancia voči nevere. Kedysi pobehlice sedeli v klietke hanby, a nesmeli sa ani priblížiť ku slušnej spoločnosti. Hranica bola v tomto smere citlivá. Dnes mnoho ľudí tento morálny nedostatok benevolentne prehliada, dokonca neveru pokladá za normálne a bežné správanie. Nemýľme sa – nevera patrí k sociálno-patologickým javom, takže jej prehliadaním podporujeme v spoločnosti sociálnu patológiu. Úzdrava spoločnosti v tomto smere by však pri vysokom percenta sebeckej a požívačnej filozofie v súčasnej slovenskej spoločnosti nebola jednoduchá. Zrelé životné nastavenie „užívať si každý deň“ podľa mňa znamená radostnosť a zmysluplnosť, nie bezzábranovo sexovať kdekoľvek a s kýmkoľvek, striedať partnerov ako ponožky, ožierať sa a sebecky ťažiť na úkor iných.

Ak sa vrátim k tým Cheatersom –

je to hodne poučný seriál, lebo nám ukazuje, aká cenná vec v živote je dôvera. A aj úcta a pravdivosť, pravdaže. Iste, je dobré vedieť pravdu o nečestnom konaní partnera, no ja by som nešla do takého seriálu – skutočne neviem zaručiť, čo by som tej osobe spravila počas nahrávky. Bežne v živote pokladám za rozumné sa takej osobe vyhnúť, hnusí sa mi taký človek, takže moja prítomnosť na mieste, kde sa zdržuje, by pre ňu bol zlý signál. Iste, môžem byť takej osobe byť vďačná – napríklad za obohatenie slovníka o pár vulgárnych výrazov, ktoré nepoužívam voči nikomu inému. Nehrá úlohu, že ten „vzťah“ je ňou už dávno zabudnutá story. Som milá, mierna a láskavá, hodne trpezlivá, až naivne dôverujúca. Niektorých to ale mýli, že neviem byť iná – ibaže ak niekto prekročí hranicu mojej trpezlivosti, som tornádo. Odpúšťam veľmi veľa, no nie zámerne nečestné konanie, ktoré zasiahne nejako moje deti. Takže aj keď som nedávno v blogu z celého srdca priala všetkým živým bytostiam pokoj a šťastie, tichý hlások vo mne zašepkal – nie, všetkým nie, všetkým mínus jedna.

Zámer sveta ma netlačí pustiť sa hnevu, vlastne ma teraz k ničomu netlačí. Nežne ma drží v dlaniach, a iba ma tichučko ohrieva svojim dychom. Vie to, čo vy nie. A možno aj vám to prezradím o týždeň, asi áno. Cítim v tejto chvíli jeho vydesené láskavé tíšenie. Prisúva mi kadečo, ako malému dieťaťu hračky. Predvčerom mi po dlhšej dobe prišiel aj druhý šamanský bubon, snehobiely, zhotovený špeciálne, čakám na jeho volanie, ako ho mám pomaľovať. Dokonca mi Zámer sveta v pondelok prihodil majstra, ktorý prerábku v byte spraví za týždeň a pol. A hej, začal v stredu, takže mám v byte vybúranú novú miestnosť, i prerobenú vodu a odpady v kúpeľni a WC. Jasné, že je na tom ešte veľa práce a ťažkostí, potrebujem odpojiť dva radiátory, ani neviem poskladať skrinky sama, a sme pre chýbajúci sifón bez vane do pondelka, ale v budúcom týždni to všetku zvládnem.

Prestavba bytu je jedna zo situácií, ktoré nám samým ukazujú pravdu o nás samých.

Pevnosť či pružnosť našich hraníc. Mne ukázala, že dokážem myslieť nerigidne, a zmeniť uhol pohľadu pre zmysluplnejšie riešenie. V tomto byte sa mi ukázalo náhle, nezaváhala som a menila som veci za pochodu. Cítila som, že je to tá správna verzia. A je to pre mňa zvláštny pocit prekvapenia, že „veci sa v jednej chvíli usporiadajú tak úplne správnym spôsobom, ktorý sme predtým vôbec nevideli“. Ak hovoríme so Zámerom sveta, naučíme sa vnímať, ak nám niečo hovorí. Snaží sa ma tým odkazom teraz doviesť ku pochopeniu, že mám odvahu sa odhodlať pre niečo zmysluplné a vykročiť za tým bez zaváhania. Cítim úprimnú vďačnosť voči Zámeru sveta za všetko poznanie, ktoré sa ku mne dostalo. Na šamanskej ceste som pochopila veľa, spoznala som úžasných ľudí – a v tejto chvíli osudu ďakujem za tú príležitosť. Mám dôveru k Zámeru sveta, no vo mne niet ani kvapky ochoty vykročiť niekam v tejto chvíli.

Elena 11.10.2020