otvorene

Neskutočne smutne som kráčala mestom v tme dnešného veľmi skorého rána. Chýbal mi môj domov, dôverne známe miesto, výhľad z okna spálne na stromy pod oknom. Aj svietiace srdce, ktoré som si len v sobotu zavesila ku posteli…

Nasnežilo v noci trochu a chodníky pokrývala ešte takmer neporušená snehová vrstva. Len stopy drobných labiek v snehu pomedzi baráky svietili. Nejaká mačička – túlajka tadiaľ prechádzala v noci. Šla som mestom skorým ránom do práce vziať si pár vecí na domácu prácu. Som človek prírody, vodnársky vášnivo milujem slobodu a pohľad na bytovky všade okolo, v ktorých sa pomaly rozsvecujú prvé svetlá, ma dusí. Jasné, že je tu nebo, ale chýba mi vietor preháňajúci sa v korunách stromov, a šumenie lístia a vôňa ihličia. Ten dych života, ktorý je natoľko odlišný od mestského zaprášeného pohodlia…

Bezdomovcom som sa včera stala – prezradím vám – na dva týždne teda zatiaľ len. Lebo moje dieťa bolo v evidentne rizikovom kontakte s pozitívnou osobou, a síce je OK ona i test, ale karanténu absolvuje. Podchvíľou mi podvečer volala, že ako má urobiť cesnakovú nátierku a tak podobne, no nemohla by som s ňou zostať doma v karanténe, lebo peniaze… Vrátila by som sa k nej, ak by ochorela, aby nebola sama v tej situácii. Teraz som pred jej návratom odputovala  z domova do mesta ku môjmu najstaršiemu dieťaťu dočasne.

Som milá, láskavá a konám súcitne, ale viem chŕliť dračie plamene. Keby u nás boli dodržiavané systémové ochranné pravidlá aj s povinným testovaním na hraniciach a povinnou karanténou cezhraničných prevláčačov odvtedy doteraz, tak dnes nie sme v takej situácii, v akej sme teraz. Nejde vonkoncom o mňa a nútené bezdomovectvo v tejto chvíli, to beriem ako príležitosť, ale o tie tisíce životov, ktoré sme zlými koronaopatreniami a bezohľadným správaním zmarili. A tak si nesúcitne spomínam na slečny, ktoré ako prvé s cigaretou v hube do večerných správ povykovali z okna karanténneho zariadenia ako nechcú byť v karanténe štátnej kedysi na začiatku a ako im nechutí jedlo a vôbec tam nechcú trčať tých desať dní.  Nemyslím, že keby sa dalo vrátiť v čase, pomohlo by im rozumné dohováranie, lebo mnohí ľudia nedokážu predvídať ani svoje vlastné dva kroky do budúcnosti, nie to ešte anticipovať spoločensky a efektívne vnímať dosah rizika. I teraz sa nájdu ľudia, ktorí len aby nemuseli mať sami nejaké obmedzenia, tak vypisujú, že stačí zavrieť (pardon, chrániť zavretím doma! rizikové skupiny. Neviem skutočne ako by tí zvýšene ohrození ľudia mohli potom ísť do práce či obchodu, z čoho by žili – alebo či podľa predstáv tých neobmedzovačov sa  – by boli zavretí doživotne? Autori takých nápadov nemajú ani len predstavu, koľkých ľudí by sa to u nás týkalo len prvorozstrelovo – chronikov všetkého druhu, s vyššou váhou, v staršom veku. A teraz im pokazila nápad aj britská verzia vírusu, lebo deti a mladých začína kosiť. Asi by nakoniec mali sedieť doma všetci, okrem nich samých.

Nadránom som ležala v tme – keďže dieťa v tom byte nemá ešte nočnú lampičku, nečítala som, ale vďaka mne ju už azda zajtra bude mať, a ja tiež – a tak som tíško uvažovala o korone.

V pozadí tej veľkej štúdiu u nás nie je britská vláda, a nie je to zdravotnícka štúdia, neverím tomu. My intuitívci cítime vlákenká pravdy, a v tej verzii diania ich nebolo. Čudný bol ten príbeh britskej štúdie už na počutie – veď toľká ústretovosť voči vláde štátu, ktorý EÚ už opúšťa – to by mohlo byť nápadné aj bežným ľuďom, z hľadiska logiky je to zvláštne… Skôr ako vojenský plán mi to pripadá.

Prvotné infikovanie a „vyliečenie“, následne po dvoch – troch rokoch spustí spúšťač vlnu úmrtí – vynorila sa mi v mysli verzia, ktorú som čítala pár dní dozadu niekde na facebooku. Hm to azda nie, vravela som si, nikto by azda nebol taký prehnitý skrz – naskrz, aby zavinil vedome toľké utrpenie stámiliónov či až miliárd ľudí. Ale ktovie  – vysvetľovala by to fanatická oddanosť nejakému princípu, ktorý pokladá ktosi za veľký, veď koľkokrát už taká verzia príbehu zaviedla ľudstvo do úvozu. 

Každopádne to celé testovanie na mňa pôsobí ako snaha infikovať čo najviac ľudí, s pozorovaním % infikovania na mieste „testovaní“. Lebo navláčať dokopy na jedno miesto zdravých i nakazených je riadne hlúpy nápad z hľadiska rizík, som zvedavá, ktorý odborník by to tak asi schválil?! Hm, komu a načo by bolo také sledovanie, ak nie na vojenské účely? 

Stačilo, vzdychla som si – a tak som radšej vykročila do temného rána ulicami mesta…

Elena