Kráčame cestou plnou prachu a kameňov.
A zrazu v jednej chvíli kráčame búrkou. privalila sa tak náhle.
Rozmočená zem sa pozvoľna mení na blato a lepí sa nám na topánky. Vzdycháme, kedy už konečne prestane pršať.
Dážď prechádza v lejak a cez cestu, ktorou kráčame, sa valia prúdy vody. Občas ju osvetlí blesk, z ktorého máme strach.
Každý krok si vyžaduje nabrať odvahu znovu a znovu. Prestávame veriť, že búrka raz skončí.
Náhle však neveriacky dvíhame hlavu k nebu, mraky sa trhajú a slnečné lúče žiaria.
Premočení až na kožu, hrejeme sa v jeho lúčoch.
Svet skrásnel a cesta sa zlatisto ligoce.
A v tej chvíli si uvedomujeme, že búrky niekedy prichádzajú , aby nám vyčistili cestu…
je to silné poznanie.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty