otvorene

„U dvoch hrdinov“ – znie to ako názov putiky, však?

Nuž, putiku to tu miestami pripomína, to je fakt.

A aj tých dvoch hrdinov tu máme.

Kde bolo, tam bolo – bola raz jedna krajina, v ktorej žil akýsi človek.

Osud sa s ním kruto zahral, tvrdo pracoval a preskákal v živote kadečo.  Neprezradím že čo všetko, ešte by ho identifikovali – a s ním i lekára, ktorý mu zachránil život.  A vôbec – celý príbeh som si vymyslela pre vaše zamyslenie, tak by sa ma na nejaké údaje o tom pacientovi  a jeho lekárovi aj zbytočne ktokoľvek pýtal.

Ale poďme pekne po poriadku – aspoň v našom rozprávaní príbehu – keď už v tej krajine bolo všetko popletené.

Ten človek skrátka jedného dňa ochorel. Nie, nebol to pekný deň  – a ani choroba to nebola pekná. Človeku bolo čoraz horšie. Na linke pomoci sa dozvedel akurát to, že žiadnu pomoc nedostane a že má len skúšať dýchať a snažiť sa vydržať.  Ibaže nech sa snažil, ako sa snažil, bolo to ako v tej rozprávke o repke, čo ju čoraz väčšia pracovná skupina nevedela vytiahnuť – nešlo to. Po treťom volaní pochopil, že volá o pomoc úplne zbytočne. A jediný kto sa nad ním zľutoval bol veterinár, ktorému v zúfalstve zavolal ako poslednej možnej nádeji. Pretože ten veterinár nemal síce žiadny respirátor, zato mal veľké ľudské srdce. Liečil ho starostlivo ten doktor, aj ho Ivermectinom  pre holuby určenom vyliečil. Človek, ktorý nevládal dýchať, sa znovu postavil na nohy. A žije.

Psi štekajú a karavána ide ďalej – tak by sme mohli charakterizovať po dlhý čas na Slovensku situáciu, ktorá sa týkala vhodnej liečby korony. Ľudia zomierali, hoci mohli žiť mnohí – a žiadali Ivermectin dostať do lekární na voľný predaj  – no kompetentní sa sladko tvárili „ja nič, ja muzikant, však potestujme trochu národ…“

Nie, najväčším testom národa neboli tie celoplošné antigeňáky, ale to, ako choro a zbabelo dokážeme mlčať. Ako kašleme na druhých. A dokedy dokážeme prizerať sa mlčky a pohodlne zbytočnému zomieraniu ľudí, našich blízkych.

Nájdu sa však aj odvážni, ktorí prevzali zodpovednosť na seba a Ivermectin pre ľudí nezištne doviezli.

https://mediweb.hnonline.sk/spravy/2306830-starosta-dal-lekarke-stovky-baleni-ivermektinu-je-to-nelegalne-upozornuju-lekarnici

„Ivermectín máme „doma“. Čakať na vládu už nemá zmysel!“, začína status starostu obce Dvory nad Žitavou Branislava Becíka. „Po dlhých týždňoch zháňania lieku Ivermectín som dnes odovzdal prvú várku 500 ks do ambulancie obvodnej lekárky v mojej obci“.

Hej, je to nelegálne, ako pokrikujú lekárnici, ale pomáha to zachraňovať životy, podľa vyjadrení niektorých odborníkov. A čo je viac ako ľudský život? Lebo človeku, ktorý vďaka tomu lieku prežije, je úplne jedno, kto a ako mu liek dopraví. Alebo tiež aj to, kto ho lieči, ak mu naozaj zachráni svojou pomocou život.

Lenže namiesto vďaky by sa takíto obaja hrdinovia mohli dočkať záujmu orgánov činnýćh v trestnom konaní. A nebodaj aj trestu.

No veď vravím, že je to zvláštny príbeh – že sme sa dopracovali ku krajine, kde konať nelegálne je čestnejšie ako konať legálne.

Elena

K diskusii  liečiteľ duší  ďakujem, presne si to vystihol, to by bol úžasný nápad. Lebo je desivé vedieť, že mnohí ľudi a zomrú len preto, lebo pomoci niet dosť pre všetkých a aj nejaké tie prístroje voľné síce sú, ale nemocnice potrebujú rezervu pre „nádejné prípady“.

P. S.: Je fb stránka Ivermectín SK, kde nájdete presné dávkovanie, ak by ste potrebovali.