Doba covidová 1. – Ako odchádzajú. . . - otvorene - Blog

Doba covidová 1. – Ako odchádzajú. . .

19. marca 2021 05:14, Prečítané 1 808x, elenaistvanova, DOBA COVIDOVÁ

Mrazivé neskorojesenné popoludnie a zvuk zvonov, šíriaci sa do diaľky. Stromy popri ceste obielene srieňou, no cesta bez snehu. Ja v krémovo bielom kabátiku s drobným vzorom a s tmavými gombíkmi, osem rokov som mohla mať. Kráčali sme briežkom ku miestnemu cintorínu. Neviem už, čí to bol pohreb, ale táto spomienka mi so slovom pohreb asociuje ako prvá.

Dávam túto spomienku, lebo uvažujem o dobe covidovej a o tom, čo v nás zmenila. Ako zmenila nás samých.

Chodievala som na pohreby ako dieťa, pravdaže. Zvuk zvonov sa rozliehal dedinou a sprevádzal mŕtveho na jeho poslednej ceste. Obrad v kostole. Za rakvou kráčal kňaz, príbuzní mŕtveho a hromada ľudí z dediny. Rituál dôstojnej rozlúčky s človekom. Výpoveď o tom, že bol pre ľudí dôležitý. A že tvoríme spoločenstvo.

A ešte dva dni predtým boli dôležité, lebo na tretí deň od smrti pohreb býval – ešte tie dva dni predtým bol mŕtvy vystavený doma. Na modlitby sa chodilo k mŕtvemu, pozostalí cítili, že v smútku nie sú sami a že ostatní s nimi zdieľajú ich smútok. Hovorilo sa o mŕtvom s pozostalými a spomínalo sa naň. Aký to rozdiel oproti dnešku, kde každý radšej po konštatovaní o smrti hodí nanajvýš vetu s otázkou ako zomrel, a dosť.

Zalovila som v pamäti moje prvé stretnutie so smrťou doma – starý otec. Zomrel náhle, s nožnicami v rukách sediac na diváne v kuchyni, v priebehu pár minút kedy stará mama zašla do obchodu s potravinami, susediaceho s našim domom. Bola som už vysokoškoláčka, no neveriac smrti som občas vošla do obývačky a dívala som sa, či je naozaj mŕtvy. Spomínala som na naše hubárske vychádzky, na zdobenie vianočného stromčeka, na rôzne okamihy. Ľudia chodili na modlitby a spomínali. Zvony sa opakovane v tých dvoch dňoch rozozneli na pripomienku mŕtveho počas dňa. Čriepky spomienok na život starého otca od dedinčanov, zasýpali ma útechou, že žije v spomienkach toľkých ľudí…

Možno preto si uvedomujem a prekáža mi, ako odchádzajú naši blízki teraz. V igelitovom vreci, bez obradov, bez toho aby ste ich čo i len videli. A tak rozumiem tomu, že niektorí vnútorne ani neprijímajú ich smrť.

Elena