DD znamená desivé dni. A nie, nepíšem o koaličnej kríze.
Desivý deň občas zažíva zrejme každý z nás. No celý rad dní, ktorými sa tiahne pekelná bolesť – to pozná málokto. Dni, v ktorých ste zažívali šialený strach o niekoho blízkeho – o svoje dieťa – i zúfalú nádej, silnú bolesť a ešte silnejšiu lásku. Šialenú zmäť pocitov, až ste necítili zdanlivo nič a nedokázali ste sa ani nadýchnuť.
Poznáte také dni?
A potom prejdú. Váš blízky zomrie, a tie dni prejdú. Zdanlivo teda, lebo výročie vracia spomienky. A vy bilancujete ako sa zmenil váš život od tej chvíle. Ako mohlo vaše dieťa žiť, keby niekto nespravil chybu. A ako inak by ste mohli žiť vy v tej situácii, ak by si ktosi čestne chybu priznal.
Zažívajú ich teraz Katkini blízki.
A ja im veľmi dobre rozumiem. Idem tiež takými dňami. Môj syn Maroško zomrel 29.3.2014. No pohreb mal až 4.4., kvôli súdnej pitve. Poznám DD… https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/04/04/nezne-11-len/
Katka, dievčina so žiarivým úsmevom.
Písala som o nej už viackrát
napríklad tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/09/11/kam-11-katka-ved-ty-si-mala-zit/
či tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/08/06/povedz-mi-8-su-ludia-bez-ktorych/
alebo aj tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/09/30/dych-pravdy-3-katkine-narodeniny/?print
V tejto chvíli zaznie hlas jej mamy i otca.
Kráčajú desivými dňami.
Mama Dagmar je sama zdravotníčkou, o to ťažšie je pre ňu táto situácia
https://www.facebook.com/dagmar.kelesiova.9/posts/453174015969062
Obdobie končiacej zimy a prichádzajúcej jari, obdobie, kedy sa príroda prebúdza k životu, veľmi ostro kontrastuje s mojimi pocitmi.
1.4.2019 Trnavská nemocnica.
Spomienky prežívajúcej hrôzy spred 2 rokov sa kruto vracajú a vôbec nie sú otupené bolesťou či časom. Stále sa vracajú s rovnakou intenzitou, bolesťou pri srdci i zmätkom v hlave.
Obojstranný zápal pľúc, sepsa, umelý spánok, trombózy, nemocničná nákaza, mozgová smrť. Ako tieto veci môžu súvisieť s mladou životaschopnou 25 – ročnou ženou? Aká mozgová smrť? Veď Katka odchádzala do nemocnice vo viere, že po operácii slepého čreva sa vrhne s novou energiou do napĺňania svojich snov: dokončí bakalársku prácu, budú zásnuby a svadba. „ Áno, mami, Chcem mať už dieťa. Veľmi sa tešíme na rodinu.“
Miesto toho prišlo peklo. Pocit opustenosti, bezmocnosti, ktorý si prežívala, Katka moja, musel byť strašný. Teraz mu rozumiem, teraz ho prežívam aj ja. Bezcitnosť tých, ktorí mali byť plní pochopenia a empatie, krutosť a ľahostajnosť ich doviedli až k tomu, že našli jednoduchý spôsob na to, aby si ich neobťažovala svojou bolesťou. Zvonček Ti vyvesili s tým, že si precitlivená. A Ty, Katka moja, si potichu trpela ďalej. Jedinými svedkami Tvojho utrpenia boli pacientky na vedľajších posteliach.
Miliónkrát som si položila tú istú otázku. Ako som mohla byť taká naivná? Ako som si mohla myslieť, že v našej skorumpovanej spoločnosti je niekto ochotný byť čestný, zodpovedný, obetavý? Prečo som aj ja nepodplácala, nedávala úplatky, nevybavovala protekciu? Možno by na Tebe niekomu záležalo, aspoň by sa pri Tebe zastavil, vypočul Ťa a postaral sa o Teba.
Nechala som Ťa napospas bezcitným hyenám v bielych plášťoch a sesterských uniformách. Lebo aj takí sú tam. A doteraz!
Katka moja, toto si nikdy neodpustím. Chcela by som však, aby prišla spravodlivosť aj na tieto miesta.
Dnes spravodlivosť „kosí“ vo vysokej politike, vo vysokej ekonomike, vo vysokej spoločnosti. Áno, tam ide o veľké peniaze. Kedy však príde na rad ľudský život? Akú hodnotu má život mladého dievčaťa v porovnaní so životom politicky a spoločensky známeho človeka? Jeho smrť sa preveruje špeciálnou komisiou. Preverenie Tvojej smrti bolo v rukách tých, ktorí ťa zabili. Áno „etickú komisiu“ trnavskej nemocnice tvoria lekári, ktorí majú na svedomí aj život 25 ročnej ženy.
Tvoju smrť tiež preveroval ÚDZS, dokonca dvakrát.
Prvé vyšetrovanie ÚDZS v Trnave skonštatovalo správnu zdravotnú starostlivosť a dokonca nadštandardnú. Posudkoví lekári napísali, že si dostala laryngospazmus, ktorý Ti spôsobili doktori, ale to sa vraj stáva. Nebola to zanedbateľná banalita, napriek tomu Ťa nechali 30 hodín v bolestiach, nedali Ťa hneď po operácií na JIS, ignorovali Tvoj kašeľ, dýchanie a nepodali Ti ani antibiotickú liečbu. Toto vyplynulo z nadštandardu? Toto sa tam bežne stáva? Lakonicky skonštatovali, že sa to stáva. Hrozné, že v 21. storočí sú schopní spôsobiť smrť mladého človeka, aj keď vedia, že sa to stáva. Veď sú to práve lekári, ktorí sú zodpovední za to, aby sa to nestávalo. TOTO IM VŠAK UNIKLO.
Nakoniec potvrdili aj, zle čitateľnú a dopisovanú zdravotnú dokumentáciu. Pár riadkov, ktoré by napísali do dokumentácie hneď, by ti možno zachránilo život. Avšak nie, pani „primárka“ ich dopísala až keď si už ležala napojená na prístroje na ARO, keď vedela, že niečo doslova pokazili, aby zakryla to čo spravili jej podriadení, to čo ťa koniec koncov možno stálo život. Nie je už toto POCHYBENIE?!!!
Odvolala som sa na ÚDZS do Bratislavy. Opäť raz som bola naivná a myslela si, že keď nemocničné kontakty zaúradovali v Trnave, v Bratislave to bude iné, spravodlivé. Avšak ukázalo sa, že možno ešte aj horšie. Tam sa zmohli len na to, aby mi povedali, že súhlasia s Trnavou. Vysiela to jasný signál všetkým naivným Slovákom –nespoliehajte sa na objektívnosť a spravodlivosť, na slovenské úrady to ešte neprišlo. A keď nie je vôľa, nepomôže nič! Nenechala som to tak, ale po mojom telefonáte sa potvrdilo, že táto inštitúcia je zbytočná a pracujú tam lekári, ktorí nevedia odôvodniť nič z toho, čo mi v posudku napísali. Cynicky vedia iba skonštatovať, že Tvoja smrť v 25 rokoch nebola pochybením. Písali by takéto posudky títo posudkoví “lekári” aj vtedy, keby ich museli obhájiť pred nami, pozostalými, keby nešlo len o formalitu? Nikto nie je schopný pozrieť mi do očí a potvrdiť, že Ti bola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne. Napísali by to aj vtedy, ak by ich dieťa zomrelo po operácii slepého čreva bez komplikácií?
Katka moja, Ty to vidíš. Robím, čo môžem. A musím priznať, že opakovane prežívam Tvoju bezmocnosť a zúfalstvo. Každý deň, každú minútu, každú sekundu zas a zas. Nepočúvajú, necítia, nevidia, sú pracovne vyťažení…..
Katka, bojujem, neviem, či dostatočne, ale snažím sa aspoň nepadnúť pri tých všetkých polenách, ktoré mi hádžu pod nohy. Doteraz ma iba presviedčajú, že im je to všetkým ľúto a že urobili pre Teba všetko……..To je naše zdravotníctvo naozaj také bezmocné? Naozaj za slovom všetko stojí SMRŤ? Smrť mladého človeka? Nie! Za slovom všetko stojí ľahostajnosť, krutosť, bezcitnosť a teraz už viem, že aj neochota urobiť akúkoľvek nápravu. Doteraz tí istí ľudia pracujú na svojom mieste a bezcitne sa mi smejú do tváre.
Katka, keď si bezvládne ležala napojená na prístroje v umelom spánku, presviedčali ma, že im mám veriť, že si mladá a trnavské ARO je jedno z najlepších na Slovensku. Verili si alebo Ťa od začiatku brali tak, že nakoniec vyplníš len štatistiky ako číslo – vyliečiš sa alebo neprežiješ. Pri svojej primárke, ktorá ochorela na Covid19, si až tak veľmi neverili. Previezli ju na vyššie pracovisko do Bratislavy. Pri Tebe to možné nebolo. A možno práve to by ti zachránilo život, prevezenie na vyššie pracovisko a pripojenie na ECMO. Pri nej sa jasne ukázala tá slovenská protekcia, delenie pacientov na obyčajných a privilegovaných.
Katka, neprestanem, kým budem žiť. Bojujem, ako sa dá. Verím, že dobojujem. Dúfam však, že protekcia a úplatky v tomto štáte nehrajú rolu na všetkých miestach a niekde sú aj ľudia, ktorí majú svedomie, ktorí sa aj na chvíľu zastavia a zamyslia pri svojej práci a položia si otázku, či Tvoju zbytočnú smrť riadne vyšetrili.
Potrestanie tých, ktorí stoja za Tvojou smrťou, je pre mňa prvoradé. Pretože prázdno v srdci, ktoré po Tebe zostalo, nezaplní nič.
A láska je neprenosná. Ona tu stále je, našťastie a je mi obrovskou oporou.
Ty si mi už musela odísť, lebo Ťa zlomili…..
Priatelia prosím zdieľajte, okrem toho že poukážete na to čo sa stalo nám, možno zázrakom zo strany nemocnice príde k náprave a vy zdielaním pomôžete aj sebe či vašim blízkym keď pôjdete v budúcnosti do trnavskej nemocnice hlavne na chirurgiu. Chápem, že v tomto dvojročnom covid období sú lekári hrdinovia. Avšak tí ktorí sa správali neodborne a neľudsky pred covidom sa nezmenili a nezachraňujú naše životy ani teraz. Sú stále takí istí s tým rozdielom, že sú viac pokojní, pretože vedia, že ich činy z minulosti sú teraz chránené vďaka covidu a ich kolegom, ktorí robia svoju prácu, ľudsky, odborne a naozaj nás zachraňujú.
A slová Katkinho otca…
Ahojte, blíži sa 1.4. 2021! Deň bláznov, keď moja Katuška, vedela, že takto umrieť sa dá, len v krajine bláznov! 2 roky od dňa, kedy mojej dcére Katuške, prestalo vďaka personálu trnavskej chirurgie biť srdce! Po operácie slepého čreva! Od začiatku, po operácií vedela, že je niečo zle! Sťažovala sa na bolesti, zle dýchanie, celú noc nespala, zvracala! Čo urobili oni? Dali jej handru na utieranie zvratkov, nadávali jej do precitlivených hysteriek, v noci je vyvesili zvonček a srali na ňu, večne opakujúc, že jej nemože nič biť a zajtra pojde domov! Išla, ale na JIS, ÁRO a na cintorín! Zdravá 25 ročná moja dcéra, ktorá nechala na stole, neodovzdanú bakalárku, u priateľa snubný prsteň, čo dostala do truhly a nikdy nevidela stoličky, čo objednala do kuchyne z Ikey!
A mne zdravotný personál z trnavskej chirurgie a ARA, povie, že ona nechcela žiť! Sila! Sila Slovenska! Sila, kde môžete, ak ste lekár, zabiť svojou chybou, moju dcéru a nedbanlivosťou iného personálu, lebo som lekár a zdravotná sestra! Sila keď, na otázku, prečo umrela Vaša, zdravá 25 ročná dcéra, plná šťastia a života, beztrestne, niekto odpovie, “ lebo sme v nemocnici a tam sa umiera a ona nechcela žiť!”
Podalo sa trestné oznámenie, podnet na Úrad nad zdravotnou starostlivosťou! Odpoveď, nik nepochybil, aj keď je možné, že niekto menil jej zdravotnú dokumentáciu! Také zadné vrátka! Veď, keď, to bolo tak čisté, načo meniť jej zdravotnú dokumentáciu? A vyšetrovateľ? Prvý odstúpil! Len tak! A nový? Zatiaľ ticho, lebo covid!
1.4. 2021 budú 2 roky, čo s jej srdcom odišla, polovica môjho srdca!
Už nikdy to nebude také ako s tebou! Už nikdy nebudem bozkávať tvoju tvár, už nikdy ti nepoviem, že si moja Katuška, že ty a tvoja sestra Kajuška, ste všetko, na čom my v živote záleži! Navždy v srdci Katuška!
Fotografie Katky sú z rodinného albumu
Dokážete si predstaviť, aké je ťažké pre človeka, ktorému zomrelo dieťa vinou niekoho iného, aby čakal na spravodlivosť, LEBO COVID?
Azda v tomto štáte LEBO COVID zaniklo všetko právo, spravodlivosť, ľudskosť?
Dokedy budú obete pochybení lekárov čakať na spravodlivosť?
Sú zdravotníci, ktorým máme v hlbokej úcte, čestní a obetaví.
Ale nie všetci zdravotníci sú hrdinovia.
Sú i takí, ktorí sa vypravia v čase covidu na zahraničné dovolenky spokojne v situácii, kedy ich kolegovia v iných nemocniciach prosia o pomoc zúfalo. Môžu roznášať nákazu, ak po návrate z dovolenky spokojne namieria bez karantény rovno do práce. I takí sú.
A sú i takí, ktorí závažne pochybili a nesú na rukách krv nevinného človeka. Majú na svedomí jeho život. I takí zdravotníci sú.
Oddeľme zrno od pliev.
Elena
Lek. zákroky majú svoje komplikácie a sú aj ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty