otvorene

Metelica divo hučala v  utorok podvečer Prednou Horou. Sneh sa valil zovšadiaľ. Pomaly sadal súmrak na krajinu bielobielo pretretú.

Teraz by bolo úžasné usadiť sa pri piecke dýchajúcej teplom, s praskajúcim drevom v plameňoch a občasnou briketou, ako v časoch môjho detstva, pomyslela som si. A počúvať rozprávku, tichučko schúlená v teple. Príbehy a rozprávky, tak radi im načúvame. Lákajú nás svojou priezračnosťou a tajomnosťou zároveň. Prenikajú nám hlboko do srdca. Hovoria o hľadaní šťastia – tisícimi spôsobmi… Ach, mám rada príbehy. Namiesto romantiky horúcej piecky a rozprávkového príbehu mi však v tej chvíli studený vietor pri návrate z práce rozvieval sukňu dlhých tmavofialových šiat doširoka, a bledofialový šál mi vial do strán ako anjelské krídla. Vráť sa, vietor, počuješ, vráť sa na miesto, odkiaľ si prišiel – požiadala som ho, keď som mu cestou domov zaspievala moju šamanskú pieseň – ikaro. Nezdalo sa ale, že by to chcel v skorom čase spraviť. Moja cesta ešte cestou domov mierila pod bytovku a niesla som pod striešku ku dverám kvetináčik s granulami túlavým mačkám. Aspoň malý bod dobra nájdu v týchto časoch. Moc by som priala všetkým zvieratám, aby sa už konečne oteplilo. Hlas vetra sa dunivo rozliehal prednohorským tichom i nadránom. Sedela som zababušená v deke, písala unavene a načúvala som hlasu vetra. Na svitaní náhle v jednej chvíli zatíchol, no krajina zostala snehobiela. Spomínam si na to, lebo v tejto chvíli si premietam v mysli dnešný deň – a z mojej pracovnej cesty do Tornale mám pred očami stromy rozkvitnuté bielymi či ružovými kvetmi. U nich je jar v plnom prúde, my tu ešte cítime dych zimy. Som ťažko romantická duša – a stromy v záplave kvetov sú pre mňa to pravé, posýpajú moju dušu lupienkami…

Niekedy sa snažíme hľadať šťastie zložito, a pritom je také jednoduché. Ukryté v tisícoch maličkostí. V rozkvitnutých trnkách pri ceste. V sýtozelenej tráve a farebnosti jari. Pre mňa v tejto chvíli v sladkej chuti pomaranča a kvapke oddychu. Máme v živote tak málo ozajstného – väčšinou sú to kadejaké falošné náhradky. Nestaviame citadelu, povedal by Exupery. .Žijeme zvláštnu dobu plnú zhonu, sebeckosti a nájsť človeka s čistou dušou je rovnako ťažké ako nájsť studničku s čistou vodou, priveľa ľudí je na štýl matriošiek. Je v nej veľa úzkosti, a nie je o neistote životnej, ktorá je prirodzenou súčasťou našej cesty, nadelenej osudom, ale o neistote existenčnej, sociálnej, ktorú nám nadeľuje spoločnosť.

Uvažujem o tom teraz, lebo ma k tomu zvláštna koincidencia doviedla. Kniha sa sama vysunula z poličky a ja som sa na ňu neveriacky dívala  – tieto náhodne nenáhodné stránky v knihách otvorené sú silným posolstvom. zasa raz volanie k veľkému projektu, hm. Ten je práve o tej citadele. Veru, šťastie nie je len o oddychu a užívaní si, ale aj o budovaní niečoho veľkého a zmysluplného. Uvidíme, ako sa to nakoniec poskladá, niektoré príbehy píše život až neuveriteľne zvláštne.

Prekrásnu myšlienku z dnešného dňa vám prezradím

Zámer sveta mi privial pravdivú a najkrajšiu myšlienku o šťastí, akú som kedy videla.

…šťastie je tvoja radosť, ktorá nespôsobuje smútok druhým…“

Elena