otvorene

Šedá obloha dnešného rána, ani stopy po slnečných lúčoch. A tak si ráno spred týždňa z pamäte lovím – lebo vo chvíľach zamračenej oblohy nám svieti slnko v duši…

(Ach, krásne obrázky vychádzajúceho slnka som v priečinku s takýmto názvom „slnko v duši“ kedysi mala na pintereste, vyplávalo mi v mysli. To je fakt, ibaže potom zrušili hotmail, a už som sa do toho pinterestu nedostala. Nepodarilo sa mi ho obnoviť, lebo presne o to som sa tvrdohlavo snažila namiesto IT-podporou odporúčaného presunu obrázkov na môj druhý pinterest kopírovaním. Hm, obnoviť si nejako ten môj druhý pinterest – naozaj by som to chcela. Rýchlo som skúsila ho nejako obnoviť teraz – veď pre čo iné by mi tá myšlienka prišla – neúspešne zasa raz. Ach, áno, zvláštne ako mi to priplávalo – a ktovie prečo, keď sa mi pokus nepodaril…)

A tak sa vráťme k minulej sobote. Zlatisto oranžové oblaky prežiarené slnkom oblohu roztrblietali v minulosobotňajšom svitaní. Tiahli sa celým horizontom. Náhle sa spoza obzoru vynorili oblaky, ktoré ich prekryli, svet v nadráne potemnel. Dívala som sa na balkóne na prichádzajúci deň. Chvíľa, kedy sa noc stretá s ránom. Počas týždňa odchádzam v skorom ráne do práce, a tak som sa do tej chvíle ponorila. Okamihy dňa nepokladám za samozrejmé, zachytávam ich v kolobehu náhlenia a hrejú ma v srdci. Pripadala mi tá scéna s oblakmi odrazu hodne symbolická. Ako v živote – prichádzajú problémy, vynoria sa občas odkiaľsi a zatiahnu znenazdajky oblohu nášho života . Ibaže tak ako na oblohe sú oblaky prirodzenou súčasťou, aj život problémy sprevádzajú. O tom je ozajstný život, o tej oblohe s lúčmi slnka aj oblakmi. Myslím, že dokážeme prechádzať aj veľmi ťažkými životnými situáciami, ak vnímame obe jeho stránky súčasne.

Niektoré naše plány vyjdú, ak sú v tom správnom smere, kadiaľ Zámer sveta ťahá niť osudu – a niektoré nie, lebo tam sme z tej správnej cesty zišli. Nebolo pre mňa veru ľahké začať tomuto dôverovať, lebo sa mi zosypali plány, ktoré robili veľké hranice môjho života a pokladala som ich za trvalé. No každá taká skúsenosť nás naučí vidieť niektoré veci jasnejšie, porozumieť im. Je preto podľa mňa veľkou pravdou, že svoj osud máme vo vlastných rukách – ale v tom zmysle, že smer cesty je daný, no tempo kráčania závisí od nás. Ak sa nemeníme, nerastieme v smere svojej ľudskosti, vďačnosti, pokory a úcty, tak prehliadame koincidencie a kráčame do kadejakých bočných uličiek znovu a znovu, nakoniec z tej pravej cesty prejdeme počas života len malý kúsok. Ako keď sa vyberieme z Červenej Skaly do Popradu, ale na Telgárte v krčme posedíme, a uteká nám autobus za autobusom, ktoré osud opakovane posiela. Zmúdrievanie je skrátka ako naša cesta cez potok po kameňoch – kým na jednom pevne nestojíš, na ďalší nevykračuj, aby si sa nepokĺzol. Snažím sa preto naozaj úprimne dívať sa na niektoré veci a vnímať ich, aj si ísť pod kožu pravdivo. Učíme sa po celý život, každý jeden z nás – a zakaždým prichádzame ku novým súvislostiam a uhlom pohľadu. Dokážeme potom rozlíšiť niektoré odbočky, a môžeme sa im vyhnúť. Mne osobne to pomohlo pochopiť dve veci

• že až keď sa úplne zbavíme minulosti, sme na ďalší krok pripravení, a že samotná skutočnosť nášho vracania sa do nej je varovným znakom našej nezrelosti,
• a že nevieme dostať na pravú cestu nikoho iného vysvetľovaním – keby zrelý bol, tak by ju videl.

Pochopila som skrátka v jednej chvíli na mojej ceste pohľad niektorých východných filozofií, ktoré práve o tom hovoria.

Zavial vietor, a Zámer sveta tíško načúval mojim myšlienkam.

Kedysi som verila, že v každom človeku môžeme prebudiť dobro, ak sa správame láskavo a, čestne, začne sa tak správať tiež. Nie, občas sa zachovať pekne dokáže každý – ale málokto má hranicu čestnosti, pri ktorej i keď ten druhý sa správa nečestne, tak ja sa nezachovám nečestne tiež, lebo čestnosť pre mňa nespočíva v hre „ak si ty konal čestne, tak i ja budem, inak nie“. To čo robia iní, je o nich, to čo robíme my, je o nás. Čestnosť je pre mňa o sebaúcte. Rozumiem dnes preto, že človek ktorý sa voči mne zachová neúctivo, je človek bez úcty k sebe i iným.

To je to, čo naozaj hľadám, – obrátila som sa na Zámer sveta – je čistá duša, človek s vnútornou hranicou čestnosti. Lebo to ti nezoberie nikto, to nezmení ani žiadna ťažká životná situácia. Môže sa na chvíľu vychýliť ručička tvojej rovnováhy, cítiš hnev, ale nezanechávaš za sebou stopy na ceste v čiernej farbe – stále je pre teba dôležitá čestnosť v konaní. Dnes viem, prečo je to dôležité – veľké veci môžu robiť iba ľudia s čistou dušou – a ten projekt, vieš…

„Tak to je…“ zaševelil Zámer sveta tichučko.

Jedla som cestoviny opražené na masle, so slivkovým lekvárom popoludní. To je jedno z jedál, ktoré mi naozaj chutia, hm…

Tak ako je to s tými odbočkami – ozval sa náhle Zámer sveta, nadväzujúc na ranný dialóg – snažíš sa im vyhýbať, však?  Prikývla som. Snažím sa, to sa fakt snažím – ale jeho medový tón hlasu spôsobil, že som stratila chuť do jedla.

Iba sa zasmial –  „Zjavne obaja vieme, čo chcem povedať – že sa chrániš príliš. Tak chcem len vedieť, ako sa ti páči tá kniha.“

Ach, darček ku Dňu matiek  od môjho najstaršieho dieťaťa som dostala pred časom v predstihu o týždeň. Knihu, ako inak, takú psychologickú, ako inak. Zblíženie sa volá a je o sebaochranných technikách. Všetci ich používame – vymedzujeme nimi hranice svojho sveta iným ľuďom. Niekedy sa spúšťajú automaticky, ako  asociácia na veci prežité kedysi, obvykle v ranom detstve – dištancujeme sa nimi sami od seba, od svojich pocitov, aby sme dokázali zniesť a prežiť v niektorých situáciách. Pomáhajú nám chrániť sa pred pocitmi, ktoré nám prerastajú cez hlavu a srdce. Utiekame sa k nim, keď sme v nepohode – keď sa cítime zranení, keď zažívame stratu, keď sa cítime ohrození silnými pocitmi. Niekedy sa  tie reakcie vrstvia jedna cez druhú ako šupky na cibuli. Hnev je signálom hlbokého smútku, ktorý sa odhalí, ak olúpeme tú povrchovú vrstvu hnevu. Na hneve ako pocite nie je nič zlé, je to pocit, ktorým si berieme svoju silu späť. Ja som ho dlho potláčala. Snažila  som sa potom so svojim hnevom pracovať – a jeden z troch nahrávkových kurzov, ktoré som si kúpila pred časom na Maitrei, bol práve k téme hnevu.

Ach, a tá kniha – nosila  som ju so sebou asi tri dní a čítala sem-tam v buse na nekonečnej ceste obchádzkou, pretože cestu nám od začiatku mája zasa uzavreli. Takže cestujem hodinu do práce a hodinu z práce. Vždy si trochu prečítam a trochu uvažujem. Na poličke zostala zatiaľ nedočítaná.

„Dočítam ju, pravdaže. A chápem, čo mi zrkadlili tie životné skúsenosti – to hlavne ja som zrádzala seba, keď som tolerovala určité veci. Ale hranice v tomto smere som prestavila“ povedala som.

„O tom niet pochýb“ zasmial sa Zámer sveta.

„Bezpečne sa takto cítim – nepotrebujem ľudí na konzumné používanie, chcem vo vzťahoch hĺbku a nie šírku“ odpovedala som. (Ach, pravdaže, tá kniha hovorí, že investovať úprimne do každého nedokážeme, odčerpalo by nám to veľa energie –  a tak máme väčšinu vzťahov povrchne, zábavne, len tak konzumne). „Chcem mať vo svojom svete len pár ľudí, ale tých tam mám napevno. A viem, že ten pravý človek dokáže pravosť rozlíšiť na prvý pohľad a bude pri mne stáť pevne vždy a stále…“

Niekedy  musíme očistiť svoj zrak a srdce a …“ ozval sa tíško Zámer sveta, a potom zatíchol. Po chvíli dodal – “ Aerian môžeš písať aj ako Ěiren, A hej, Irsko je po írsky Éire…“

Hm, ďalší úlomok poznania. A celý týždeň nad ním uvažujem. Kam patrí?

Elena  

P.S.:

n ‚$¨<÷