otvorene

Sú v živote situácie, kedy by som sa veľmi rada mýlila v mojom odhade.

I vám sa to stáva?

Prípad 11-ročného dieťaťa, ktoré bolo brutálne napadnuté, bité, opíjané a fotené nahé, je jednou z takých situácií.

Poukázať chcem v rámci neho na viacero vecí.

Prvá z nich je to, o čom hovorím v mojom blogu už dlhšie, že vyšetrovanie darebáčin rôzneho druhu v našom štáte nie je v poriadku.

Že „padni, komu padni“  v podaní slovenskej polície a justície zrejme celkom neplatí. Takéto skúsenosti majú mnohí rodičia detí, ktoré zomreli v dôsledku závažného pochybenia lekárov.  A samozrejme nielen detí, ale i iných blízkych – zomierajú takto manželky a manželia, otcovia a mamy…

To „nevidenie“ či prekrúcanie faktov poznáme i my – všetci, ktorí prišli pochybením lekárov o blízkych, veľmi dôverne.

V prípade smrti môjho syna uzavieral vyšetrovateľ spis napriek nášmu nesúhlasu, lebo sme žiadali, aby sa preverilo, kde bola lekárka po celú noc – či niekde pracovala, alebo či niekde spokojne spala v službe namiesto kontroly dieťaťa. Uzavieral ho v situácii, kedy môj vtedajší manžel bol na PN a ja som bola v depresii a skoro nepretržite som plakala, psychiater mi neodporúčal ísť ku uzavieraniu spisu v tom čase. Uzavieral ho 23. 12. popoludní o 15,30, v predvečer Vianoc, bolo to pol roka od smrti môjho dieťaťa prvé Vianoce od jeho smrti. Takto pracujú podaktorí policajti – bez ohľadu na obete, len aby sa vinník vyvinil čo najviac. Naozaj si myslíte, že to bol čestný úradný postup policajta? 

A toto bolo vidieť i v úvode riešenia celého tohto prípadu v Miloslavove, kde ho polícia kvalifikovala ako lúpež šiestich eur tomu dieťaťu páchateľmi. Potom by sa preukázalo, že jej ich neukradli. A že ku ublíženiu na zdraví nedošlo, lebo dieťa prišlo z nemocnice domov a neliečilo sa na následky zranení viac ako 5 dní. Skutočne mám podozrenie, že vyzliekanie, fotenie a šírenia nahých fotiek dieťaťa na internete by nikto nebol ani len spomenul a zamietlo by sa pod koberec.

Je nehorázne prehliadať darebáčiny, lebo ocko a mamka… Polícia vraj nemá záznam o nahlásení napadnutia z minulého roka, o ktoré sa snažila mama vtedajšej obete. No tak to by mal minister vnútra Mikulec riadne zauvažovať, ako zaistiť, aby sa žiadne hlásenie nemohlo stopiť. Možno by sa malo na rannej porade policajného tímu prebrať a dať do záznamu všetky volania, ktoré boli, spomenúť o čo šlo a ako to bolo riešené. Lebo tak by na základe zápisnice rýchlo vedeli teraz vyvodiť zodpovednosť voči konkrétnemu policajtovi.

Rada by som sa mýlila v odhade pri takýchto prípadoch, aby sme skutočne mohli polícii a justícii u nás veriť. že spravodlivo a čestne bude postupovať v štýle „padni, komu padni“.

Druhá z vecí je, že tie deti údajne brali drogy. Pervitín, vraj i tvrdé drogy. Nepýtam sa, odkiaľ na to brali peniaze, to je zrejme jasné každému.

Mne len pripadá smutné, že polícia „o gangu nič nevedela“. A ani vonkoncom nič o distribúcii drog v tej lokalite. Nesledujú policajti kam všade a skade všade idú u nás drogy? Ja si myslím, že by minister vnútra urobil lepšie, keby polícia namiesto kontroly hoaxov na internete radšej bola v teréne a riešila drogovú problematiku. Kadejakých dílerov, predajcov a výrobcov. Už v začiatkoch – lebo čím dlhšie môžu fungovať, tým rozsiahlejšiu sieť budujú a tým viac detí ohrozia.

Presne ako som  po prvých informáciách o prípade tipovala, drogy tam boli. Rada by som sa mýlila – aby svet našich detí bol bezpečný.

Tretia z vecí je, že sa hovorí o tom, ako by mala teraz robiť opatrenia obec a škola a odborníci odborné prednášky…

No, obec môže žiadať ohradiť družstvo a vlastník ho i ohradí a troch strážnych psov tam dá. Ale problémové deti tým nezmiznú z povrchu zemeśkého a vyrazia inam – zájdu do inej dediny, pôjdú si sadnúť ku železničným koľajám, alebo do lesa.

A vidieť ako záchranné riešenie  prevenciu? Tá predsa pomáha tým, ktorí ešte problém nemajú. Vážne si niekto z vás myslí, že odbornou prednáškou vytrhnem nejaké dieťa, ktoré už berie drogy a má dlhodobejší problém, z toho problému?

Áno, školy potrebujú školských psychológov a odborné pomocné tímy. Každá škola by ich mala mať. Ale poviem vám rovno – odborníkov dostatok niet a za tie platy v školstve robiť ani nechcú, lebo v zdravotníctve, väzenstve, či inde napríklad psychológ dostane násobne viac. Hlavne do malých dedín sa preto tak skoro odborníci nedostanú, budú musieť tým školám a deťom v  nich vypomáhať iba už i tak preťažení pracovníci poradenských zariadení.

A skutočne sa čudujem všetkým tým diskutérom, ktorí  sa ku článkom o potrebe zvýšiť platy v školstve vyjadrujú neprajne. Vôbec neviete, aké je to náročné sa starať pre tých učiteľov o vaše deti celodenne deň za dňom. Odborne sa im venovať – pribúda detí s problémami rôzneho druhu. Niektorým to možno došlo, keď sa v čase dištančnom deťom doma poctivo venovali a cítli sa potom vyčerpaní a celí šťastní, že deti zasa pôjdu do školy. Iným to nedochádza, lebo im slovo výchova a venovanie sas dieťaťu veľa nehovorí.

Rada by som sa mýlila a videla, že štát konečne začne dôstojne a spravodlivo odmeňovať odbornú prácu, no na príklade školstva vidíme, že vlády iba klamú a neinvestujú do budúcnosti národa.

Už sa ozývajú hlasy niektorých odborníkov, že predsa i páchatelia sú deti, a potrebujú odbornú pomoc. No potrebujú, ale to neznamená, že ich budeme „pomáhať“ snahou o znižovanie trestu. Bol by to veľmi zlý signál aj im samým do života. Toto ich konanie bolo zlé – a oni zaň musia niesť plnú zodpovednosť.

Uvedomujem si, že svojim spôsobom sú aj páchatelia obete – a tým sa dostávame ku ďalšiemu aspektu. Štvrtým a hlavným aspektom pre mňa je, že štát by mal postihnúť tých rodičov za zanedbanie výchovy detí. Lebo ju zanedbali. 

Nebudem tých rodičov zoširoka komentovať, lebo ak deti chodili domov pod vplyvom drog a alkoholu a rodičia nekonali, tak je to závažný signál, že rodičoskú starostlivosť ťažko nazvať starostlivosťou.

Iba na jedinú vec poukážem –  uvažujte – keby nebodaj niečo také hrozné urobilo vaše dieťa, tak si sadnete za počítač a budete boxovať Instagram celé hodiny vypisovaním a čítaním komentov a odpovedaním na ne?

Ja by som v tej situácii radšej sedela so svojim dieťaťom a venovala sa mu.

Rada by som sa mýlila, a videla rodičov, ktorým záleží na ich deťoch a sú im modelom čestného prístupu ku svojim životným chybám. Verejným ospravedlnením sa rodine obete, pomenovaním chybného konania svojho dieťaťa by svojim deťom mohli byť vzorom, ako riešiť životné problémy. No to zjavne nehrozí…

Elena