otvorene

Mám rada rozprávky. Toľko krát už som o tom v blogu písala – a často pri nich uvažujem o tom  „ako to bolo ďalej...“

Iste, je to moja vnútorná potreba veriť v dobré konce príbehov…

Ale dnes dám o jednom príbehu, v ktorého dobrý koniec neverím – a aj vám prezradím, že prečo.

Už začiatok toho príbehu nie je dobrý. Vojna, ľudia zúfalo utekajúci z domovov. S deťmi, mačkami i psami.

Nie, určite nie je podľa mňa zlý človek, ktorý je natoľko verný svojim životným záväzkom, že neopustí svoje zvieratko a znáša nepohodlie, aby ho dokázal chrániť na dlhej strastiplnej ceste.

O to viac ma hnevá, ako príbeh pokračuje.

Lebo poviem rovno – hanbím sa za podaktorých „Slovákov“.

Nakúpili jódové tabletky – aj to mám silnú pochybnosť akú úlohu v tom zohnali známosti v lekárni – a teraz s nimi kšeftujú. Ako som spomenula už v minulom blogu – tabletku kúpenú za 70 centov predávajú po 20 eur.

A dokonca sa u nás nájdu i takí obetavci, ktorí ponúkajú utečencom z Ukrajiny na prenájom byt či dom – údajne za 20 000 eur mesačne dom, za 2000 eur mesačne byt v Košiciach.

Áno, cítim teraz hnev i hanbu.

Lebo tí ľudia z Ukrajiny sem prichádzajú s tým, že stratili domov, nedobrovoľne ho opustili. A podaktorí tu ryžujú na ich ubytovaní či odvoze, na podivných ponukách vzbudzujúcich obavy zo zneužitia už pri ich popise.

To vážne ste takí morálni chudáci, podaktorí Slováci?

Ach, vidíte tú moju naivitu?

Ja som sa pohoršovala, že máme na Slovensku nejaké pobehlice, ktoré nemajú žiadne morálne zábrany vláčiť sa so ženatými chlapmi. A pritom tu máme i takých, ktorí sa nehanbia sproste ryžovať v takejto situácii na iných, dokonca na ľuďoch v situácii krajnej núdze. Tu je skrátka morálnej špiny ajajaj.

Hej, cítim sklamanie z toho, ako nečestne sa dokážu niektorí Slováci správať  v takejto situácii, kedy tí ľudia v hroznej životnej situácii zúfalo potrebujú nezištnú pomoc.

O to väčšie sklamanie, že si uvedomujem, ako táto vláda zlyháva na celej čiare.  A to vedeli podľa slov Naďa o tom útoku týždne predtým.

Pokladám to za manažérsku neschopnosť – lebo porovnávam, ako to majú zariadené v Česku. V Prahe čakajú na ľudí prichádzajúcich  z Ukrajiny k nim pri vlaku vojaci, ktorí ich vítajú, vysvetľujú, pomáhajú im sa zorientovať  a nájsť príbuzných či známych, za ktorými idú. Alebo ich dovedú do oddychovej miestnosti, kde sa môžu najesť, napiť, pospať si a pomáhajú im s vybavením zariadenia, kde ich ubytujú. A dopravia ich tam.

Ale keď nás chceli nútene testovať, to tam napchali policajtov a vojakov hŕby raz-dva.

U nás je to pomáhanie na hraniciach postavené na dobrovoľníctve – ibaže dokedy?

Hej, je mi smutno – lebo teraz príde pokračovanie príbehu „ako to bolo ďalej…“

Ale chcem ho napísať, aby sme o ňom vedeli uvažovať.

Dobrovoľníci vyčerpaní, mnohí tam šli na úkor svojej dovolenky a tá nie je nekonečná, takže ich počty budú klesať.

Zato ľudí z Ukrajiny by malo podľa odhadov ešte pribúdať. Mali by prichádzať tí, ktorí sa nemali kam vypraviť, lebo niet rodiny a známych, čo by ich prichýlili. T. j. tí chudobnejší, menej komunikačne zdatní, zažívajúci viac obáv.

Ale prvá vlna „pomáhačstva“ už padá, ľudia pomohli a dávajú tam už čiarku, neskôr dajú i bodku.

Nejde len o uvedomenie si zdravotných rizík, ktoré utečenci so sebou nesú – rozšírenie TBC na Ukrajine pokladám ja osobne za vážnu hrozbu. Na toto mala napríklad vláda reagovať od začiatku a každého prichádzajúceho na TBC testovať. na hraniciach. Ak sa u nás niekto nakazí, tak nastane obava a rýchlo klesne ochota ľudí Ukrajincom pomáhať.

Problémom môže byť i to, že vláda nevie nájsť recept okrem zvyšovania daní. Treba pomáhať – lenže v tejto situácii už mnohým ľuďom dochádza dych a trpezlivosť. Zvýšenie daní Slovákov rozhodne ku ochote pomáhať nepoženie. Skôr ku hnevu na Ukrajincov. A k tomu i to, že i teraz limitovaná zdravotná starostlivosť sa rozdelí medzi viac ľudí, čiže ešte menej jej dostaneme, to tiež nepovedie ku pohode.                                                                                                                                                               Ide ale aj o riziko spojené s bývaním – lebo ľudia prichádzajúci sem sa mnohí vrátiť domov po vojne neplánujú. Nemajú už domovy, životnú úroveň tu majú lepšiu. Ale u nás je bývania málo,  je nedostatok bytov a domov i bez nich – takto sa ceny nehnuteľností dole neposunú, práve naopak – hoci už teraz dosahujú pre mnohých nedostupné čiastky.

A v neposlednom rade ide o problém spojený s pracovnými miestami a platmi. Lebo Ukrajinci začnú konkurovať v niektorých odvetviach – a za menšiu mzdu. To môže spôsobiť u nás stagnáciu platov v situácii, že životné náklady prudko rastú. To veru nie je dobrá správa pre Slovensko.

Myslím, že ako prví to pocítia slovenskí zdravotníci – lebo tam sa nahrnie ukrajinská pracovná sila, čomu doteraz naši zdravotníci úspešne bránili rôznymi povoleniami a skúškami. Toto nebude o zvyšovaní platov našim zdravotníkom – lebo veď pracovníkov bude dosť, komunikačné bariéry do úvahy vláda brať nebude.

Takže jedným z veľkých bodov zmeny postoja bude nevôľa Slovákov spojená s pracovnou konkurenciou.

Druhým z nich bude nevôľa spojená s dlhodobým ubytovaním Ukrajincov. Lebo po pol roku vznikne únava zo spoločného bývania  i s rodinou. Nie to ešte takto mať nasáčkovaných cudzích ľudí.  Nedomysleli to niektorí – a v Česku už tento problém i vyplával na povrch, ako uvádza článok v linku

https://www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/Po-tydnu-uz-uprchliky-z-Ukrajiny-nechteji-narika-hejtmanka-ze-STAN-695284?fbclid=IwAR2eE9CjCpPLkdSJdcmcJl8jYBwKMVHi3vhPF8Pc8M0vZxhpnNVIyRc4peg

Lebo na ako dlho ich ubytovali tí, ktorí ich ubytovali? Ak ich majú u seba v byte, bude to náročné už po troch mesiacoch. A ak niekde v hoteloch a penziónoch, tak to bude horúce tiež po troch mesiacoch. Lebo v lete by ubytovali turistov,a veru nie za sto eur na mesiac. Nastane problém, kde ich ubytovať. Mohol by na rad dôjsť ten nevydarený zákon o povinnej práci a povinnom ubytovaní. Ibaže ak by ich niekto „už nechcel“, prečo by ich mal nasilu niekto iný prijať? Niektorí Ukrajinci si možno časom nájdu prácu a vlastné bývanie – no veľa ich nebude, keďže bytov u nás niet.

Tam očakávam vážny problém. Neviem si predstaviť ani sama za seba nasilu mať v byte ubytovaného niekoho, koho tam mať nechcem – náš domov je naše súkromie. A nasilu u nás niekoho ubytovať, navyše na dlhý čas – to je príliš vážny zásah do súkromia.

A to ani neanalyzujem ich povahu, ktorá sa líši, takže i nejaké tie konflikty sa objavia. Ani kapacitu škôlok neriešim –  a veru tá nepostačuje už teraz pre mnohé slovenské deti. Je veľa vecí, ktoré začnú „vytŕčať“ ako problém.

Problémy budú narastať každým týždňom podľa mňa.

Takže preto neverím v dobrý koniec tohto príbehu.

Elena