otvorene

Vzduch slnkom prehriaty,  jar tu v meste naťahuje prsty popoludním. Návrat domov do hôr cestou z práce mi zakaždým pripomína ten rozdiel – lebo u nás ešte sneh pri bytovke svieti. Nastavila som tvár záplave slnečných lúčov, kulhajúc k busu v štýle morskej panny – každý krok bolestný. Pred dvomi týždňami som spadla na ľade cestou k busu, nuž znášam bolesť. A predvčerom opäť, tá istá noha, ale i koleno. S bolesťou, ale bez sĺz prekonávam hranicu krehkosti.

Tvrdohlavá ako mulica, syčal mi do kroku Zámer sveta znechutene…

Posunula som sa v spomienkach o týždeň späť.

Vločky snehu krúžili minulotýždňovú stredu v skorom ráne. Podchvíľou pomaly a pozvoľna, potom zasa rýchlo a divoko krúžili nad bielobielou krajinou.

Dívala som sa na ne bezmyšlienkovite, kulhajúc k busu. Nahodila som fotku na facebook, nech si moji priatelia a známi užijú trochu snehu. Lebo už pod ostrou zákrutou u nás z hôr po snehu nebolo ani stopy.

Dlhá sukňa tmavomodrých šiat mi viala vo vetre, prudký vietor vyrážal dych.

Pocity a myšlienky vo mne tak víria – uvedomila som si náhle a na chvíľu som sa dostala do kontaktu so svojimi pocitmi. Cítila som ostrú bolesť v nohe i smútok. Keby si vykročila srdcom,  prešla by i bolesť nohy – Zámer sveta zaševelil v tom stredajšom ráne – vykroč k tomu, k čomu máš. Spomeň si na sobotu.

Áno, predminulotýždňovú sobotu ma tiež pocity zavalili.  Ak ste nikdy neriešili pleseň na stene na rebríku v situácii, že na ľavú nohu nemôžete stúpiť bez ostrej bolesti a ľavou rukou odrazu nepohnete bez ostrej bolesti, nie je to nič, po čom by ste mali túžiť.Protiplesnový postrek, stierka, farba- aaaaa, hotovo – zliezla som, odložila som farbu a i rebrík. Som zdravá ako rybka a odolná, bolo to fakt divné s tou náhlou bolesťou ruky – čo mi chceš tým povedať, Zámer sveta? Díval sa hodne nešťastne – a v tej chvíli mi došlo, že nie on, ale ja.  Sadni si, okamžite si sadni – zavelil. Sadla som si spomalene – a v tej chvíli som sa spojila so svojimi pocitmi. Blíži sa koniec mesiaca, je to výročie Maroškovej smrti. Obostierala ma silná bolesť, sedela som tíško. Môj syn mal ľavostrannú hemiparetickú DMO a ja som si podvedome presunula príznaky na ľavú ruku a nohu. Uvedomila som si zrazu, koľko úsilia musel vynaložiť môj syn, aby prekonával  takúto bolesť ruky i nohy, a zaplavila ma hrdosť, aký to bol úžasný bojovník, nevzdával sa.  Ako mi chýba, a tak si ho podvedome prehrávam tou bolesťou – úlomok  hlbokej bolesti sa uvoľnil, odrazu som sa chvela od zimy v akútnej traume, po tvári mi tiekli slzy, a náhle mi zmizla bolesť ruky. Ďalšia z hraníc krehkosti to bola…

Vrátila som sa k tomu stredajšiemu ránu v myšlienkach v sobotu večer. Rozprávka Coco šla v telke, tak som si ju pozrela – mám ju moc rada. Je konštelačne múdra, o úcte k predkom. Pre mňa sú konštelácie jednou z najlepších vecí v živote, ku ktorým som došla – ich hlasu dôverujem a ak by som sa mala pre niečo dôležité v živote rozhodnúť a k čomukoľvek vykročiť, určite by som si na to konštelačku postavila. Prijímať prichádzajúce s dôverou mám úprimnú snahu, aj viem, že človek a poslanie je ako zámok a kľúč. Poslanie nám ukazuje všetko – dokonca i pravý dvojplameň vám odhalí pri veľkom poslaní, lebo  je s poslaním tiež ako zámok a kľúč, nielenže musí byť schopný ho plniť, ale i byť s tým poslaním šťastný. Takže ako jediný nepovie  preboha, ale wauuu… Je to súčasť úcty k Zámeru sveta, keď nasledujeme jeho poriadok – Česi majú oveľa krajšie slovo Řád. Až vtedy sa stávame ozajstne slobodnými, keď ho prijímame a nasledujeme. Aj tam je hranica krehkosti, veru.

Hm, naozaj úprimne som uvažovala čo ma v tom vykročení brzdí. A priznala som Zámeru sveta – pozri, konštelačne by som sa postavila v poradí iba za ženu, ku ktorej by som mala úctu. Nie za hocijakú šlápotu. Úžasne ho to pobavilo a chechtal sa bláznivo. Netvrdím, že som reinkarnovaný Budha, a možno by som mala na tom posudzovaní popracovať, priznala som sebakriticky. Ale tak skoro to nebude,  dodala som úprimne.

No tak, no tak, pokojne – zašepkal. Pozná túto moju hranicu krehkosti.

A tak dnes zmenil taktiku a kopu konštelačných udičiek mi nahádzal. Áááááá…

Vie ako na moju hranicu krehkosti.

Elena