otvorene

Ako úžasne si žijeme dnes oproti našim predkom – myslí si mnoho ľudí. Máme život pohodlnejší vďaka technickým vynálezom, zaujímavejší v dôsledku rôznych príležitostí, získavame obrovský prílev informácií a  cestujeme na také miesta, o ktorých sa našim predkom ani nesnívalo.

No je to skutočne tak?

Sme naozaj šťastní?

Predvčerom u nás na Slovensku skočil pod vlak akýsi muž. Deň predtým nejaká pani – vkročila do koľajiska, dívala sa na prichádzajúci vlak a iba tak čakala. Musela byť hodne zúfalá. Odhliadnuc od toho, čo to spraví s tým strojvodcom, že zrazil hoci i nechtiac človeka – je to traumatizujúce pre neho – akosi priveľa je tých samovrážd.

Pribúda detí v babyboxoch, v Česku to bolo práve 241 dieťa

https://cnn.iprima.cz/dalsi-dite-v-babyboxu-novorozena-holcicka-z-neratovic-u-sebe-mela-vzkaz-114296

Naozaj si niekto z vás myslí, že tie matky sa vzdali svojich detí z nudy či pre zábavu?

Kopia sa nevery, rozvody, úpadok tradičných hodnôt, požívačnosť, špinavosti, podrazy, bezohľadnosť. A mnohí v tejto spoločnosti to pokladajú za samozrejmé.

Prezradím vám, občas uvažujem, čím je spôsobený ten podivný hodnotový zvrat – či tých „pokecových“ niekto neutralizoval, alebo nejakým iným spôsobom im vymietol pamäť, charakter a svedomie, alebo čím je spôsobené bezzábranové sebectvo a užívanie si na úkor iných. Mýlia si ho so slobodou, či so šťastím,

Ach, hej za šťastím sa ženú mnohí z nás. A  veď kto nie, však?

Ibaže čo je autentickým šťastím – úspech v  spoločností, bohatstvo a moc, sex a striedanie postelí, povrchné známosti? To všetko sa už dávno ukázalo ako falošné cesty, a napriek tomu tú chybu mnohí opakujú. Nie je to ani drina na prospech celku, najmä nie v spoločnosti, v ktorej niektorí systém len využívajú. Vážne sa môže niekto cítiť šťastným, keď sú jeho pričinením nešťastní iní?

Ďalší sa v snahe o šťastie stávajú „vysoko pozitívnymi“  a ševelia „usmievaj sa a zameraj sa iba na príjemné veci, aby si sa cítil dobre“. Snažia sa  „nereagovať na zlo“, žiť iba v prítomnosti. Lenže to je ako keď necháte v záhrade rozrastať burinu, ak nečelíme vôbec zlu. A skutočne žiť v prítomnosti podľa mňa môžeme iba vtedy, ak sú pre nás minulosť a budúcnosť piliermi. Súčasťou prítomnosti je občas slnko a občas mraky, občas úsmev, ale občas i vnímanie tých temných stránok či problémov života.

To mne ku šťastiu stačí úplne ľadová minerálka – dávam ju na dve hodiny do mrazáku, a tak ju pijem i v tejto chvíli. A žiť v prítomnosti pre mňa znamená jednoducho ísť dňom.  Ako dnes. Nechám na vás, koľkí  spoznáte, kam som šla…

Táto fotka, i všetky ostatné fotky v blogu sú moje, pravdaže.

No to bolo tak – v pondelok pribehla moja kamarátka so slovami – však poďme zasa niekam na výlet.

Na Brdárku? – potešila som sa.

Nie, nie – povedala nenadšene – veď tam nič nie je.

No dobre, bola tam so mnou minulý rok – na Brdárke bolo všetko bieloružové, krehké a nežné. Po pár hodinách chodenia tým miestom ako v rozprávke sa tvárila, že jej rozkvitnutých stromov stačilo do smrti…

No tak kam? povedala som zmierlivo.

Poďme do Žiliny, veď si kedysi spomínala, že tam chceš ísť – zahlásila nádejne.

Už som tam predsa bola na vzdelávaní, a i na výlete potom. Ale pokojne poďme. Budúcu stredu? – navrhla som.

Túto, kým ešte nie je tak horúco – zakončila.

Som človek pochabých dobrodružstiev – pokojne sa s vami vyberiem do Žiliny len tak, na tri hodiny. Teda s vami nie, aby som to upresnila, ale s mojou kamarátkou kedykoľvek.

Zamávať žilinským holubom. Poletovali okolo mňa – dokonca i na železničnú stanicu vleteli. Nevytiahla som pre nich chlebovú bagetu s bryndzovou nátierkou. Kamoši, povedala som im milo,  nenavádzajte ma na zlé chodníčky, naposledy ma kvôli vám žilinskí policajti preškoľovali. Vraj ste nebezpečnejší ako potkany – teraz by vás možno i za nebezpečnejších ako Putin označili. Ale v duchu som im z celého srdca priala, aby sa našiel v Žiline aspoň jeden láskavý človek, nech nepoletujú hladní.

To je moja predstava života v prítomnosti – trebárs v jeden deň len tak ísť vlakom, obzerať si krajinu za oknom, dať si zmrzku, poprechádzať sa uličkami, kúpiť nejakú maličkosť deťom a putovať vlakom domov. Popritom s kamarátkou rozprávať o živote a kadečom možnom… Viem si uchovať milú náladu v rôznych podmienkach – i keď sme kvôli meškajúcemu pražskému rýchliku zmeškali bus z Popradu. Beztak to bol celodenný výlet – od piatej ráno do pol ôsmej večer…

A prezradím vám jeden z malých darčekov včerajška záverom.

Moje stredné dieťa dostalo odo mňa túto kľúčenku i s vysvetlením, že jednorožci sú vzácni a treba ich chrániť. Rovnako sú vzácni aj ľudia súcitní, láskaví a obetaví ako ona. Tak aby si to pripomenula zakaždým pri pohľade na kľúče,

Elena

K diskusii

Milan1 nemám voči babyboxom nič, no ukazujú nám koľko žien si nemôže svoje dieťa ponechať – a vonkoncom nejde o zlé matky. Možno by sme boli prekvapení, koľké z nich by si nechali svoje dieťa pri sebe, keby zo strany spoločnosti mali lepšiu podporu v tej situácii.