otvorene

Keď padajú hviezdy, zvykneme si niečo želať.

Perseidy dávali  dnes v noci príležitosť. Mohli ste si za hodinu zaistiť aj niekoľko splnených prianí, drobnučké hviezdičky leteli ako mihotavý záblesk nebom v hojnom počte. Presnejšie – písali o tom, že budú tak letieť. Nebola som sa na nočnú oblohu s jagavými svetielkami pozrieť.

V tejto chvíli si neprajem čokoľvek priať – kývla som plecom.

No tak, poď. Mala by si sa konečne pohnúť k poslaniu, je to úžasný projekt – povedal Zámer sveta nepresvedčivo, lebo vedel, že naozaj nechcem.

Je – prisvedčila som úprimne, lebo je – ak vytvoríš podmienky, vykročím k nemu. Ale nemám pocit, že musím letieť pozerať na padajúcu hviezdu a priať si k nemu vykročiť okamžite.  

Bol by som  rád, keby si vybehla pozrieť na tie padajúce hviezdy ako vždy, radostne a dôverčivo, s tým detským nadšením. Vždy, vždy si sa na ne dívala, aj keď boli ťažké časy  – dodal.

Prikývla som. Stále sa dívam na svet bláznivo pochabo, ak ťa len to trápi. Vnímam jeho zázračno.

Pozri – každodenný obrázok a pritom vždy iný – na tomto prichádzajúca noc minulú stredu v Ľubochni…

park plný  „ibastromov“ – a pritom zázrak života, stromy rastúce na strome…

Z miesta ubytovania v tej Ľubochni – ružové ruže sú jednoducho prekrásne, a pravdaže, toto je len záhradný domček tej vily, nie moje ubytovanie – je taký tíško romantický, až sa mi žiada zaklopať na okienko, či nevykukne ježibaba…

Stáli ste niekedy pod jarabinou, len tak chvíľu v tichom rozhovore s ňou? sú to moc múdre stromy…

Dojímajú ma zakaždým stopy ľudí v čase – ktosi tu nanosil tie kamene a vybudoval chodník – možno tu už ani nie je,no ten chodník tu bude pre ľudí ešte hodne dlho…

Stromy – ľudia obvykle obdivujú lipu, ktorá vyrástla mohutná, utkvie im v pamäti, na ten pokrivený stromček nesmelo sa tisnúci k nebu si ani nespomenú – hoci kto potreboval viac sily a odvahy rásť – lipa v ideálnych podmienkach, alebo stromček bez dostatku priestoru, s ulámanými vetvičkami?

A hej, pravdaže, oriešky mi padli do ruky, keď som vykročila podvečer prejsť sa tým parkom. Veď hej, Popoluškine oriešky boli tri a mojich je sedem – ale zasa, ja si neprajem želania iba pre seba…

Ach, hej, bolo to úžasné s tými orieškami, ďakujem – dodala som. Zámer sveta sa bláznivo smial – lebo vie, že tie oriešky ma dostali. Som pochabo romantická duša, na mňa takéto veci  platia.

A čo si si zapriala? nezabudol dodať.

No nič, teda ešte nič, priznala som.   Ale chcela by som dom s veľkou záhradou – raz. Lenže ešte stále nepoznám to správne miesto, kam by som ho chcela mať umiestnený. 

A ešte, naliehal – čo ešte by si chcela?  Nehovor o svetovom mieri a ochrane zvierat, aby netrpeli. Zameraj sa na seba…

Neviem, nič, teda pouvažujem o tom – opravila som sa.  A vôbec, potrebujem teraz vyzerať hviezdy, keď mám toľko zázračných orieškov? 

Elena