otvorene

Je veľa vecí, pre ktoré sme v živote smutní.

Plačeme už ako bábätká, keď sme hladní, keď nás mama položí do postieľky, keď si rozbijeme koleno či keď nám niekto berie hračku. Sme smutní pri neúspechu či pri sklamaní, pri nenaplnení očakávaní. Smútok nás zasiahne, ak zomrie nám blízky človek.

Smútok nás sprevádza mnohými situáciami v živote – smútime zranene, keď cítime bolesť vlastnú, či súcitne, keď vnímame cudziu bolesť.

No v jednej chvíli pochopíme, že sme v skutočnosti nikdy nesmútili naozaj.

Keď zomrie dieťa.

Až vtedy nás bolesť zo straty zasiahne do hĺbky, lomcuje celou našou bytosťou a celým našim svetom. Uvedomujem si relatívnosť pohľadu na straty. Straty nás učia úcte ku bolesti iných – niet väčších a menších strát. Nikto z nás nevie, ako bolí strata toho druhého, takže odlišnosť smrti dieťaťa od ostatných strát neposudzujem veľkosťou bolesti. Lebo ak zomrie starý rodič, rodič či partner, zmierujeme sa s ich odchodom ako prirodzenou súčasťou života. Odvíja sa nám pred očami ich život a odkaz, ktorý nám zanechali. Je to prirodzená súčasť pominuteľnosti života, vďaka ktorej je náš život  a všetko v  ňom pre nás cenným darom.

Odlišnosť spočíva v tom, že smrťou dieťaťa sa naruší naša predstava o prirodzenej pominuteľnosti v čase.

Myslíte si, že keď prežijeme nejakú stratu, naučíme sa znášať straty? Ani nie.

Neviem ako by som to dnes zvládla – povedala som úprimne pri pohľade do očí môjho syna. Jeho veľkú fotku som včera zavesila v spálni k dverám. Čo by som nezvládla? Rezonoval vo mne zážitok z podvečera. Upratovala som obývačku, a kvôli vysávaniu koberca som jedno z kresiel vytrepala na gauč. Doleštené a dočistené, všetko na mieste. Všetko nie, chýbal dcérin kocúr Barny. Nebol nikde v byte, neschoval sa za gauč. Po štvrťhodine hľadania a vyvolávania som bola presvedčená, že iste vyšiel na balkóne, a zrejme skočil dole. Čo na to, že doteraz to nikdy nespravil, všetko je niekedy po prvý raz. Blúdi tam vystrašený v tme, alebo sa mu niečo stalo? Snažila som sa upokojiť, obúvajúc sa, no po tvári mi tiekli slzy.  Zrazu moja Mazeki, čierna mačka so sírovožltými dračími očami – naozaj neviem, ako mohol niekto také úžasné zviera vyhodiť – zasyčala. Vrátila som sa pozrieť, čo sa deje – syčala do kresla. Preklopila som ho, vyliezol zívajúci Barny, ktorý si v podšívke zospodu urobil dieru, darebák, a vtrepal sa dnu. Neviem ako by som to dnes zvládla, keby sa  mu niečo stalo – priznala som si.

Nie, neviem milovať iba trochu, a iba sem-tam, pre mňa je láska stále a navždy. Ak niekomu dovolím vstúpiť do svojho sveta, má v ňom pevné miesto.

Oblaky tratia sa v nebeskej diali,

jej krehká belasosť do sĺz sa halí,

láska a smútok v podivnej zmesi,

na perách otázka kde si, tak kde si?

Spoločné zážitky, pohľady, slová,

kiež by späť do dverí vstúpili znova,

v srdci ich nesieme, stále sú s nami

srdcom ich voláme, kráčajúc dňami.

Plamienky sviečok dnes z cmiterov svietia,

v každom z nich spomienky na blízkych letia,

ich svetlo blikavé sa krajinou šíri,

všade je temná noc,

len smútok je číry…

Elena

K diskusii pia-anima  Nemaj obavu, po smrti môjho syna som za ním bola. Ale sú veci ktoré nevylieči žiadny lekár…