otvorene

Ach, keby som dýchla oheň, tak by ho bolo vidieť až do vesmíru, povedala som si nedávno večer. Rozhodne vám o tom niečo napíšem keď budem ochotná  použiť menej slov, za ktoré by mi článok stopli. I písmo v blogu by ešte stále šľahalo plamene dovysoka. Toľko špinavostí je v tomto štáte, že som nemohla napísať ani slovo a potrebovala som plamene pritlmiť.

Tak som vzala do ruky knihu. Tá v úvode pripomína, že každá správna rozprávka začína slovami Kde bolo, tam bolo a končí slovami o zazvonení zvonca, ktorý rozprávku ukončil. Je v nej skutočný les, plný sily a života,  žiadny zaprášený hájik, ale hlboký les. Žije v ňom kráľ a krásna princezná a priputoval tam princ Strieborniak z Dúhového kráľovstva požiadať o jej ruku. Nie, princ nebol LGBTQIXYZ+, rozprávka pochádza z čias, kedy dúha ešte patrila všetkým. Bola jednoducho dúhová. Princezná princa Strieborniaka síce milovala, no medzitým ju uniesol pavúčí muž a bolo potrebné rozbehnúť záchrannú akciu. Nájdeme tam aj kôpku originálnych postáv, ako trebárs Mušina, ktorá v živote prečítala len niekoľko oznámení o besnote, jednu vyhlášku o zbere lesných plodov, dva zákazy zakladať v lese oheň a štvorstranový milostný list, ktorý v lese stratil akýsi hubár. Je to recesistická rozprávka, ako vidíte, názov Pavouk na šalvěji hovorí o recepte, ktorý nakoniec v knihe aj zrealizovali – ppbavila ma, dračie plamene sa stlmili.

Neprezradím vám celý príbeh, pravdaže, ale kniha hovorí o tom, že na svete sa dejú niektoré veci akoby náhodou, no zdanie klame. Tú nenáhodnosť mi Zámer sveta teraz prisypáva odvšadiaľ, a ja si intenzívne uvedomujem, ako ma kamsi ťahá za ruku. Vlastne tá zmena už začala, a hoci okolie nechápe,  ja ňou idem s dôverou k Zámeru sveta. Zbavila som sa funkcie a hoci mnoho ľudí pokladá takú situáciu za tragédiu, mňa to vnútorne rozžiarilo. Je pár vecí, ktoré by som rada robila, ak sa poskladajú vhodne podmienky. Ale nesnažím sa upínať iba na jednu z tých možností, lebo až čas ukáže, ako to Zámer sveta poskladá. Jasné, že mám predstavu o úžasných projektoch, ktoré by som mohla robiť, ale také veľké poslania sú dvojplamenné. Nie že by som prestala veriť na Dvojplamene, ale môj pravý Dvojplameň by ma musel nájsť, rozpoznať a stáť pevne pri mne. Ak by ani to nedokázal, tak ako by mohol zvládnuť nejaké veľké poslania, povedala som Zámeru sveta ostro.  I napriek tomu presvedčeniu som sa rozhodla splniť sľub Zámeru sveta  včera večer a konečne som vytiahla knihu Známe se celé věky. Kúpila som ju kedysi v Prahe, keď som chodila na konštelačný výcvik a popri jej čítaní som i v blogu k téme dvojplameňov niečo popísala. No teraz som akosi stále nenašla v sebe nadšenie opäť ju čítať. Ani snaha motivovať ma Zámeru sveta nevyšla – akési slovo mi prihodil. Zalovila som v google – kristepane, to je čo – akási obec na krajnom východe Slovenska? Zámer sveta sa pochabo smial – pozri sa poriadne. Fakt, nie Š, ale S tam bolo v úvode – no tak to je akýsi hrad. V Anglicku. Taká  ruina, nemám prehľad v anglickej historii a tak mi veľa nehovoril ani termín „vojna ruží“. Keltská história ma zaujíma, no anglické vojny nie, tĺkli sa tam hlava – nehlava. Trocha som si o tom prečítala, no dobre, červená a biela ruža. Zámeru sveta som dodala – hej, hej, ja mám rada ružové ruže, ružové, to je moja obľúbená farba. A dodala som ironicky – Dvojplameň ruinu vlastní, alebo tam straší? Zámer sveta sa pobavene smial, a ja som využila šancu, knihu som strčila pod vankúš a vytiahla som pár prefotených strán z Fools Crowa.

Zapadnuté prefotené stránky v jednom fascikli som ich našla cez víkend, a potešili ma. Bol to moc múdry indiánsky muž. Jeho slová, o prepojení so všetkým v nich sú, so všetkými živými bytosťami. Všetky veci majú život, voda, zem, stromy a kamene. Sústrediť sa na tento vzťah podľa neho môžeme stávaním sa. Vezme si predmet do dlane a hovorí s ním, prijíma jeho posolstvo a vytvára si o ňom obraz. Ak je predmet priveľký do dlaní, vkladá ho do svojho srdca. Identifikuje sa s predmetom, aby ho úplne precítil a pochopil. A  jeho myseľ tým rastie.

Prezradím vám, že ja takto hovorím s kameňmi, sú to zvláštne bytosti, mám ich moc rada. Šamanská cesta teraz so mnou hlboko rezonuje.

Uvedomujem si, ako sa premeny skladajú z maličkostí. Sú to zvláštne veci – ako to, že môj šamanský bubon v nedeľu po oprašovaní na stenu knižnice sa zavesil trochu inak – a to je ten správny spôsob a tvar. Fascinuje ma znovu a znovu tá nenáhodnosť diania. Vlastne, úprimne vám prezradím, že ma to upokojuje, lebo si hovorím, že napriek všetkým tým lumpom, ktorí by to tu chceli viesť, a ich darebáčinám, je svet v tých správnych rukách…

Elena