otvorene

Hlas jeleňa, nesúci sa úbočím. Presnejšie hlasy dvoch jeleňov – jeden hlboký, druhý vyšší. Načúvala som im v nedeľnom podvečere, na balkóne chvíľu. Sila života v nich bola. A aj neklamné znamenie jesene, spolu s fialkastými jesienkami a šerom, naťahujúcim čoraz viac ruky skorým ránom aj skorým podvečerom.

Jeseň mám rada, no zato šero ma nenadchýna. Nemám rada cestu do práce v tme a príchod z práce v skoro tme či tme, ani zimu tu v horách – brodenie sa snehom a nekonečné mrznutie pri čakaní na bus. Oveľa viac ma teší druhá polovica roka, keď čoraz včasnejšie ruky naťahuje úsvit  a slnečné lúče. A nielen kvôli sebe samej to tak vnímam, ale sú to ťažké časy i pre túlavé a lesné zvieratá. Hladné srnky sa motajú popri ceste, túlavé mačky hľadajú teplé miestečko a trochu stravy. Viem, že nezachránim celý svet, ale čo vám budem klamať – chcela by som.

Jelenie ručanie sa v nedeľu podvečer rozliehalo prednohorským lesom. Vo včerajšom podvečere ale lesu vládlo ticho. Ticho je veľký priestor, v ktorom počujeme kadečo, dokonca aj sami seba. Myšlienky, predstavy, sny nás ním sprevádzajú. I rozhovory samých so sebou. Samota je rozhodne lepšia ako spoločnosť väčšiny ľudí. tú menšinu tvoria pre mňa ľudia mojej krvnej skupiny. Prirodzení, jednoduchí, na nič sa nehrajúci. S podobným zmyslom pre humor, s hlasom vchádzajúcim do môjho srdca. Lebo môžeme s niekým debatovať po celé hodiny, a zostáva v nás z toho prázdno, a s niekým prehodíme dve vety, a a obe vchádzajú do nášho srdca. Nemám problém s rozdielnymi názormi, sú často inšpiratívne, no v zásadných veciach je pre mňa u ľudí v mojom svete dôležitá rovnakosť.  Napríklad vo vzťahu ku zvieratám, neporozumela by som si s nikým, kto dokáže zvieratám ublížiť.  Kebyže mám dom, motali by sa mi doma zo dva – tri psy z útulku, aj zopár mačiek. Malý zbor invalidov, poviem úprimne – mačky bez očka či labky, ktoré nikto nechce, by určite končili u mňa. Mačky samozrejme doma mám i teraz v byte, včera so mnou posedávali na balkóne a pri jeleňom zarevaní sa zakaždým započúvali, čo je to za zviera. Mačky sú múdre zvieratá.

Zauvažovala som, prečo som nad tým teraz zauvažovala – cítila som sa trochu osamelo. Dieťa vyrazilo do školy, uvidíme sa po celé mesiace iba na jeden večer v týždni, na jeden deň ide k priateľovi a potom zasa ráno cestuje do školy. Odišli tak časy nášho kreatívneho varenia, nových jedál, dnes som sa po príchode z práce ledva donútila urobť aspoň varené zemiaky a vyprážanú cuketu. Spoločnosť nám vnucuje veľa vecí, určuje aj rytmus nášho života. Kopu času a energie míňame na štúdium, neskôr aj na „pracovný týždeň“. Celý ten systém spoločnosti, v ktorom najviac doplácajú tí, ktorí sa správajú zodpovedne a dávajú poctivo. Viete, už samotné toto konštatovanie pre mňa vypovedá, že spoločnosť degeneruje, lebo vedie ľudí k pochopeniu, že správať sa zodpovedne a čestne nie je v nej pre nich užitočné.

V mojom svete je zodpovednosť a čestnosť dôležitá. Neznášam povrchnosť tejto spoločnosti, preráža v kadečom – v názoroch aj v konaní, vo vzťahoch, v definovaní vecí, ktoré sú v nej dôležité. Venuje sa dosahovaniu dokonalej okrúhlosti jabĺk, zakriveniam zeleniny a povolenému výkonu vysávača, ale nie férovosti a normalite ľudského správania. Za normu je vydávaná nenormalita. A teraz vonkoncom nemyslím len LGBTQ+ problematiku, kde jednu časť spektra tvoria odlišnosti akceptovateľné a druhú liečiteľné. Ale i neveru a ďalšie patológie správania. Napríklad i to včerajšie – Pročka ohádzal niekto do hlavy vajíčkami, niekto ho i udrel do tváre.Píšeo o tom i článok

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/681896-dalsi-predvolebny-incident-prockovi-hodili-vajicka-na-hlavu-dalsi-muz-ho-vraj-udrel-pastou/

Videla som na fb celú nahrávku – a ktosi si to všetko natáčal, a smial sa pritom. Bolo mi zle, keď som sa na tú nahrávku dívala – akú cestu sme prešli ako spoločnosť od čias, ako sa prevalila informácia, že Kollár bez zábran udrie ženu, k bezzábranovému násiliu.

Skutočne chcete žiť vo svete, kde budeme po sebe pľuť, trieskať jeden druhého po hlavách, a ohadzovať sa vajíčkami?

Elena

K diskusii  lavida  agresivita je isteže vývojovo prirodzenou obrannou súčasťou našej výbavy, avšak násilie ako zámerná agresia s cieľom  ublížiť nejakou formou konania  ňou rozhodne nie je. Násilie a nevera sú patologické a nezrelé prejavy, LGBTQ ani nehovorím – snaha identifikovať sa ako pes, či vydávať sa za luster nájde určite porozumenie na uzavretom oddelení psychiatrie.