Každý z nás pozná straty.
Bolí nás smrť blízkych, zrazu ich tu niet. Narážame na všetky tie každodenné prepojenia, také samozrejmé – a zrazu také zbytočné. Stratou blízkeho sa mení náš dovtedy známy svet, už navždy sa mení.
Sú chvíle, kedy nás bolesť zo straty zasiahne tak silne, že prestávame myslieť, cítiť aj kráčať. Stojíme na mieste, prestávame dýchať a čas sa neuveriteľne spomaľuje, akoby prestal plynuť. Ten pocit neskutočna sa objavuje zrejme pri každej strate, no akosi ľahšie sa vyrovnávame so stratou blízkeho, ktorý prežil dlhý život. U dieťaťa máme pocit intenzívnej straty – a zároveň hlbokej ľútosti, akoby ho ktosi okradol o veľkú časť jeho života. A nás o spoločný kus cesty s ním. Život mi ale pomohol pochopiť, že nemá význam porovnávať bolesť menšiu a väčšiu, je jednoducho bolesť. Myslím, že práve vďaka stratám a s nimi spojenej hlbokej bolesti začíname lepšie chápať aj cudziu bolesť a stratu, lebo už vieme presne o čom to je.
Tak či onak, či zomrel rodič alebo dieťa, či ktokoľvek iný, koho nesieme v srdci, naši blízki nám chýbajú. Premietame si v duchu nenaplnené predstavy a plány, čo všetko sme spolu ešte mohli zažiť – a jatríme si tým rany. V jednej chvíli si uvedomíme, ako popri všetkej tej bolesti nesieme v sebe aj dary – to všetko, čo nám naši blízki zanechali ako posolstvo, čo nám pomohli pochopiť, akými ľuďmi nám pomohli sa stať.
A tak sa začneme na tieto dni, kedy si ich pripomíname intenzívnejšie ako po iné dni, aj tak formálne, dívať inak. S vďakou. Lebo boli. Lebo sme s nimi mohli prejsť kus cesty. To je vzácny dar.
Všechsvätých je aj pre mňa spomienkou na blízkych. Na to ako sme na nich spomínali spolu – stará mama v dlhom čiernom kabáte kráčala so mnou podvečerom cintorínom zaliatym stovkami svetiel. Vynorí sa mi jej láskavý tichý hlas a tá obrovská energia lásky, ktorú som tam už ako dieťa vnímala. Moju starú mamu volali pre jej láskavosť dobrou vílou, naučila ma ceniť si láskavé skutky.
Všechsvätých dnes sú pre mňa aj o sile rodu, o ťažkej ceste známych či neznámych predkov, ktorú museli prejsť, aby sme tu teraz boli my. O úcte, s ktorou na nich spomíname. A o hrdosti na svoj rod, ktorého stopy sa tiahnu v čase do diaľky.
Sú chvíle, kedy pre našich blízkych, ktorí zomreli, žiaria do tmy sviečky. Ale i tak najjasnejšie svetlo – svetlo lásky – pre nich žiari v našich srdciach….
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty