otvorene

Ďalšia samovražda na železnici u nás včera. Kladiem si otázku, čím to je, že sú ľudia takí zúfalí.

Je to len o peniazoch? Iste, niektorí sa zamotajú do dlhov, majú existenčné problémy. Je lákavé mať viac a ešte viac. Chcieť viac a ešte viac – manipuluje nás do toho konzumný štýl tejto spoločnosti veľmi silne. Mailom sa na nás valia správy o mimoriadne výhodných akciách – a už len dnes, a potom končia. Obrovské zľavy, lákavú ponuky – no kto by im len odolal? Toto by sa nám zišlo, a hento tiež, no a tamto predsa musíme mať, bez hentoho sa nezaobídeme…

Uvedomujem si tú naliehavú „kupuj, kupuj, čo ti sily stačia“ výzvu, keď mažem správy večer.

A to je iba jedno z lákadiel. Kopy lacných zbohatlíkov všetkého druhu sa tu potĺkajú. Podnikatelia by z mojej filozofie boli na mŕtvicu – lebo filozofia, že pre mňa budú robiť ľudia, ktorým budem dávať menej ako je hodnota nimi vyrobená a budem ťažiť z ich práce, de facto ich okrádať, ma nijako neoslňuje. Pseudoluxusný štýl života prezentujú kadejakí youtuberi a influenceri. Je pravdou, že pri ľuďoch ako ja by skapali od hladu  nesledujem ich, a ani nenasledujem, mám vlastnú cestu. Videla som dva asi trojminútové záznamy, a stačilo mi to na utvorenie názoru. Ale hodne ľudí ovplyvňujú – už len tým, že niektoré veci vidíme a počujeme bez toho, aby sme si povedali, že to v poriadku nie je, tak ich „znormálňujeme“. Stávajú sa súčasťou nášho sveta.

V tej jednej ukážke nejakí dvaja mladí muži rozprávali, no samé sprosté slovo. A tárali o ničom. Nadávať viem, ale nadávam iba keď som naozaj nahnevaná pre zásadné veci, čo je čoraz zriedkavejšie. Hovorím si preto zhovievavo, že snáď ich to vekom prejde a uvedomia si sami, ako ich nadávky ťahajú kamsi nadol duchovne aj duševne. Lenže ten chýbajúci vzťah k poctivej práci – hľadanie ľahkej formy obživy za akúkoľvek cenu – to asi človeka len ťak ľahko neprejde. No a druhá ukážka bola slečna s luxusným štýlom života a spôsobom myslenia – no Boh ma ako chlapa pre takou zavaruj, nemohla by som k nej mať úctu.

Alebo je to o vzťahoch?

O rozbití širokej rodinnej základne, ktorá človeku dávala pocit istoty, že niekam patrí? V dnešnej spoločnosti sa tlačia dopredu progresívci so snahou rozbiť medzigeneračnú solidaritu a vzťahy, lebo izolovaných ľudí možno lepšie manipulovať a ovládať. Pobehujú s kecami ako starí kradnú mladým šancu (predstavte si, dokonca sa zdržali hlasovania pri hlasovaní o zvýšení príspevku k vianociam – lebo priamo proti byť nemohli, aby nenaštvali ešte viac voličov, a za byť nechceli, lebo ich úcta k starším ľuďom je nulová). Snaha eutanazovať všetkých chorých a  postihnutých – nie, to nie je ľudské, ako sa to snažia niektorí prezentovať. Čo je humánne na tom, že nechali Vincenta a ďalších zomierať hladom a smädom v utrpení celí dni?  Písala som o tom opakovane, napríklad tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/07/04/aerian-9-eutanazovat-eutanazovat/

Krásne to svojho času napísal tuším Honzák v príhode o kamarátovi lekárovi, ktorý na táranie o potrebe eutanázie  a povinnosti lekárov ju vykonávať reagoval slovami – „uškrťte si svoju babičku sami“. Ľudia by mali zomierať dôstojne v kruhu rodiny, s primeranou starostlivosťou, k tomu pomáhala práve tá generačná kontinuita, ktorá kedysi fungovala. Dnes sme moderné, realizujeme sa plnohodnotne v práci,  akoby bolo menej hodnotné urobiť dobré šišky s džemom, voňavé, posypané cukrom alebo chutné halušky.

Azda je to o partnerstvách, ktoré trvali celoživotne a dnes sa známosti striedajú u niektorých častejšie ako ponožky? Hej, je pravdou, že ponožky si naraz obujete iba jedny, kým priateliek a známostí majú podaktorí súbežne viac ako prstov na rukách. V takom svete sa môžu niektorí ľudia naozaj cítiť osamelí a opustení. V situácii rozvodu pomáha uvedomiť si, že som síce človek pre ktorého je celoživotný vzťah cennou hodnotou, ale vzťah má nejaké pravidlá, a jedným z nich je vernosť. Cenné sú pre nás vzťahy, ale ozajstné vzťahy a nie hra na ne. Nekonečný príbeh je pekný ako rozprávka, ale nie ako ustavičné vracanie sa do nefungujúceho vzťahu – nesvedčí o nekonečnej láske, len o veľmi nízkej úcte k sebe samému. Mne v situácii rozvodu po zistení nevery pomohla veta „mám sa rada natoľko, aby som takto sama sebe neubližovala“. Vytvoríme si tým pevnú hranicu, ktorá nás chráni. Určite by bolo prospešné, keby namiesto kvadratických rovníc nás v škole v mladosti učili, ako si vybrať vhodného partnera pre život. Čo nesmieme prehliadať – lebo každý z nás má nejaké chyby a tak by sme mali byť tolerantní aj voči pochybeniam iných, len je rozdiel medzi ľudskou omylnosťou a poruchou charakteru.

Iste, po sklamaní či zrade je ťažké znovu niekomu byť ochotný dôverovať. A tak staviame čoraz viac múrov.

Alebo je to o spoločnosti ako celku? O tom, ako nás desia čoraz viac všetky tie veci, ktoré sa dejú a my ich nevieme ovplyvniť? Všimnite si len, ako nám počasie podávajú – tragédiou je, že sa ochladzuje,  katastrofou je, ak ide pár dní pršať, varujú nás pred párdňovými horúčavami ako pred pohromou. AJ o hrozbe tretej svetovej vojny píšu médiá dookola – keď nie s Rusmi, tak z Izraela sa privalí, a tá nezamestnanosť rastúca, aj ceny stúpajúce nekonečne – no hrôza. A tak žijeme v samých hrozbách. Odborníci hovoria o chronifikovanej traume..

Úpadok morálky v spoločnosti nie je novou morálkou, nedajme sa zavádzať a manipulovať v tomto smere. Sú hodnoty, ktoré sú tradičné a s ľudstvom kráčajú vekmi, a sem-tam síce strácajú na význame v spoločnosti, ale to v tých časoch, kedy samotná spoločnosť je v závere svojej existencie. A na jej troskách povstáva nová, s opätovným príklonom ku tradičným hodnotám, ktoré cenu netratia, len vonkajší lesk. Ľudskosť a súcitnosť, vďačnosť, skromnosť a pokora viedli ľudstvo dopredu aj v ťažkých časoch. A nádej, pravdaže, nádej. Na poznaní dôležitosti pravých hodnôt je postavená životná múdrosť. Rozumiem tomu, prečo spoločnosť nerobí efektívne kroky k tomu, aby deti toto v školách naučili – lebo tí silní, autentickí jedinci by porobili poriadok s lumpami raz-dva.

Neviem, či by tým samovraždiacim sa pomohlo, ak by sme s nimi viac hovorili ako ich blízki. Naozaj neviem. Lebo sme v dnešnej dobe takí vyťažení a unavení, že nie je jednoduché nájsť ešte silu venovať sa doma blízkym. Rozumiem tomu, sama som roky živorila v stave ťažkej únavy, aby som existenčne pokryla rodinu a koľkí ľudia u nás majú dve aj tri práce. Preto pokladám za nesprávne, že máme skupinu ľudí, ktorí sedia doma s početnými rodinami a dajú sa tým  pracujúcim živiť.

Asi by sme mali učiť deti v škole aj problematiku okolo samovrážd. Lebo s blízkymi zamáva a môžu niesť celoživotne nielen bolesť zo straty, ale i pocity viny. Celoživotné peklo. Človek by mal vedieť, čo vystrojí svojim blízkym, ak sa ide zasamovraždiť. Mal by aj poznať rizikové myšlienky, a vedieť vyhľadať pomoc – blízkych, alebo odbornú, jednoducho pomoc hľadať.

Je toľko ľudí, ktorí druhým podrážajú nohy, pokrikujú aby skočili namiesto toho aby povedali – neblbni, zlez dole, chýbal by si nám.

Kedysi žil moc múdry človek. Písal nádherné knihy. Volal sa Stanislav Vodička. Bol aj kníhviazačom, a keď mu nahodili na dielňu obrovskú daň, tak ju zavrel a stal sa kníhviazačským robotníkom. Žil  rodinou na polosamote v dome, kde predtým žil vrah žien. A práve z okolia toho miesta písal nádherné pozorovania prírody, krehké a citlivé. Nie je to o mieste, kde žijeme, ale o tom, akí sme my sami.

K knihe Planina ticha o tom napísal: „Vejdete-li jenom do svého vlastního života, potom vás krása provází neustále. Protože krása je. Samozřejmě, zármutek také je. Vždyť na světě je rovnováha citů, a nejen citů. Je však také porušování této rovnováhy…“
Hovoril, že vo svete zanechávame stopu.

Vodička tiež povedal, že aj z drobných vecí sa dajú urobiť veľké.

Možno práve kvapka dobra, ktorú urobíme dnes, je pre svet dôležitá.

Elena

P.S.: Fotky sú moje, pravdaže.

Nie že by Muránska planina nebola pekná aj v zime

Ale potrebujeme kúsok nádeje, že príde jar.

Nech je tento snežiaci deň krajší o predstavu, že raz vyjde slnko a príde jar a čerešne na Brdárke opäť zakvitnú…

Ach, ja idem robiť tie šišky, lebo dovolenkujem, a  vám želám deň plný pohody a pokoja…

K diskusii:  moj.pokus   Podnikateľským zámerom nazývaš tie rozkradnuté fabriky? Koľko dostane robotník, ktorý reálne niečo tvorí a koľko takýto „podnikateľ“, čo sa dostal k desaťročia budovanému našimi starými rodičmi či rodičmi len cez lumpenkamaratšaft?  Taký Baťa bol podnikateľom hodným úcty, ale títo naši si nijakú úctu nezasluhujú – akurát tak basu  A o eutanazovaní som písala toľkokrát, že sa už ani opakovať nejdem – napríklad https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2023/07/06/cas-zrud-2/

A verím, že keď sa riadne prešetria covidzločiny a začnú sa trestať zločinci, tak budeme vydesení z toho, koľko u nás poumieralo starých ľudí v tom čase – žeby na covid?