otvorene

Povedz mi, aký máš stromček, a ja ti poviem, aký si…

Veru, vianočný stromček o nás prezrádza kadečo. Sú rôzne. Obrovské honosné stromčeky, zdobené na zákazku. Živé stromčeky, dotiahnuté z obchoďáku, alebo vysekané tajne v lese a pritrepané domov večer. Umelé stromčeky z obchoďákov. Či pre tých, ktorí radi riskujú – umelé stromčeky z Poľska, katastrofa hneď po rozbalení. Niektorí ich ladia každoročne do obľúbených farieb, iní sledujú trendy v zdobení a každý rok je ich stromček v kabátiku inej farby.

Kebyže zdobím stromček ja,  bol by veľký a živý – zasadený pri dome, alebo v obrovskom kvetináči, vyzdobený svetlami v tvare hviezd – ideálne solárnymi – a vlastnoručne vyrobenými ozdobami z prútikov. Minulý rok som zachránila v obchoďáku maličkú araukáriu – na chodbe pri byte svietila s červenou mašľou počas sviatkov.  A na balkóne hrdo vyrástla a zosilnela v lete, no teraz ju neberiem vianočniť, aby ju nezabil tepelný šok. Ak sa raz presťahujem do domu, niekam, z nej bude ten veľký vianočný stromček vonku zdobený.

A dnu by som mala tiež veľký živý stromček, vyzdobený tradičnými starými ozdobami, takými spomienkovými. Vôbec by mi neprekážalo,  že každá je iná a nie som v súlade s tohtoročnými trendom zdobenia stromčekov. Dcéra vyzdobila náš ministromček červenozlato – a dokonca mu doniesla aj červenú hviezdu z Nitry. Drevený betlehem máme na poličke v chodbe. Namiesto troch kráľov pri stromčeku na skrinke stoja traja trpaslíci –  a nie, nebol to náš pôvodný zámer.

Vianoční sa a zima naplno rozprestrela krídla u nás. Sneh sa včera sypal z oblohy nekonečne. Vločky vírili vzduchom raz drobnučké ako mušky, potom zasa skákali z oblohy v obrovských chumáčoch. Zima dávala najavo, že sa rozhodla zostať napriek kobercom uloženým na balkónovom zábradlí, aby ukryli moje kvetináčiky s ešte stále zeleným petržlenom aj jahodami, aj odvážne  kvitnúcu kapucínku. Hej, zima, prihovorila som sa jej, nechcela by si ísť niekam inam s tým snehom? Viem, že ju nezastavím, ale zakaždým to skúšam. Minulú zimu som mala zelený kôpor aj vo februári. Ach, mala som sa vydať za záhradkára, vybudovali by sme si skleník a pestovali kadečo, vzdychla som si pobavene, ometajúc hrubú vrstvu snehu zo zábradlia.

Sú ľudia, ktorí zimu milujú, a pri mojej prosbe zime, aby zobrala sneh niekam hodne, hodne ďaleko, by sa chytali za hlavu. Zjavne im bežia v pamäti iné spomienky na zimu ako mne – mnohoročné nekonečné pochodovanie tmou a snehom cestou do práce. Sama v tme, pomaly mrznúc, túžobne som načúvala, či bus prichádza, alebo či ho zastavili zapadnuté kamióny na Javorinách. Kto nežil v horách, nepochopí – a možno ani ten, kto v horách žije, lebo život v horách je úžasný, ak nemusíte denne cestovať do práce do mesta. Od synovej smrti si hovorím, že ďalšiu zimu už tu tráviť nechcem. Zatiaľ som tu a časy zimy mi tu teraz pomáha prečkať dovolenka. A tak včera som šťastne namiesto putovania snehom začala vianočniť byt. Dcéra do mesta putovať musela, dorazila kvôli tomu o deń skôr z výšky – a po návrate popoludní ju vítali vianočné časy.  Už len ten ministromček vyzdobila.

Kedysi sme aj okná zdobili, aj veľký stromček  – trochu mi je smutno za tými časmi, povedala som nostalgicky Zámeru sveta, keď som varila cesnačku a haluštičky ku kuraciemu paprikášu. Utešne mi pribalil prekvapenie – v komore som siahla na taškú s ozdobami, ktoré sme už pár rokov neskladali – aby som vytiahla  anjela so zlatou hviezdou. V taške bola knižka, bez obalu, s otrhanou väzbou – vôbec si na ňu nespomínam – s názvom Dotknúť sa Zeme,indiánsky pohľad na vlastné bytie. Netuším odkiaľ sa tam zobrala, ale urobila mi radosť. Indiánska filozofia mi je blízka. Prvá veta v nej presne zachytila moje pocity o starých časoch – „Belosi nikdy do dôsledkov nepochopili a zrejme nikdy nepochopia bolesť Indiána, ktorý zažíval zánik svojho spôsobu života“

No presne, toto je ono, povedala som Zámeru sveta. Viem, že svet sa mení, aj to prijímam, no na druhej strane mi je ľúto za svetom, aký bol. Nielen za veľkým vianočným stromčekom, ten by som mohla postaviť aj hneď, kebyže chcem – stačí ho vyniesť z pivnice do bytu a zložiť gule z police v komore. Ale je mi smutno za svetom môjho detstva – za potokom kľukatiacim sa pomedzi trávnaté brehy plné záružlia, aj za rakmi putujúcimi piesčitým dnom, ktoré sme v priezračnej vode pozorovali so zatajeným dychom, S hŕbou vŕb za záhradami a zákrutami s hlbšou vodou. Raz sme sa uliali z posledných dvoch hodín – hudobnej a telesnej – s kamarátkou zo školy, že sa nacvičuje na hudobný koncert, ktorý mal byť ďalší deň a obe sme tam hrali. To sme boli tretiačky či štvrtáčky? Čas sme trávili pri potoku – a potom aj pod vŕbami v potoku ukryté, lebo na telesnú prišla telocvikárka so spolužiakmi hrať hry na lúku vedľa potoka. Náš návrat domov po krk mokré a celé zablatené znamenať rýchle prezradenie nášho prvého a celoživotne aj posledného uliatia sa zo školy.

Rada by som dopriala aj dnešným deťom taký svet -. s vŕbami a tajomnými zákutiami pri potoku. Nepáči sa mi rekultivovaný prúžok vody, plaziaci sa dnes bez života pomedzi obrovské betónové brehy. A nepáčia sa mi ani plány zmien v green línii – som za to, aby sme mali radšej menej lietadiel než menej stád kráv. Vlastne som si istá, že v záujme ochrany Zeme sa môžeme vzdať tých 14 amerických stíhačiek, nielen pre úsporu financií, ale i pre dobro Zeme. Lebo keby nás Rusi nebodaj skutočne napadli a použili raketu dlhého doletu (na nás by zrejme stačil aj krátky dolet),  tak by sme žiadne stíhačky za prvé nepotrebovali, za druhé nestihli použiť. Pokladám aj celú tú green line za falošnú hru. Lebo určite Zem vytrhne, ak Slovensko a trebárs i celá Európa bude robiť maximalistické opatrenia v životnom štýle ľudí – a India s Čínou, USA a Afrikou nijaké. A samozrejme, namiesto obmedzovania vecí bežného života je potrebné robiť efektívne kroky – obmedziť leteckú aj automobilovú dopravu, aj prepravu tovarov  cez celú zemeguľu.

Rada by som sa odstrihla od systému, Zámer sveta, povedala som v podvečere. Krásny pozemok a starý mlyn  mi ako odpoveď pristrčil. Iste, vzdychla som si, je to zaujímavé, dalo by sa to nádherne vybudovať a kadečo by som si vypestovala. Taký rodinný statok budovať na nejakom takom mieste by mohlo byť úžasné – niečo čo pretrvá generačne, povedala som zasnívane Zámeru sveta, len na toto by mi už samej sily nestačili. Veru – pripomenul Zámer sveta medovo moju hlášku z rána – keby si si kedysi bola vzala záhradkára…

Rozosmiali sme sa obaja.

Aj tvoj veľký projekt by pretrval, a mal by zmysel, a dal by sa budovať, nezabudol dodať.

Budem robiť aspoň maličkosti, veď vieš, a kebyže sa nejako poskladajú priaznivo okolnosti, tak do neho vykročím bez zaváhania, prikývla som súhlasne. No ale povedz, čože to má byť za posolstvo s tou knihou, položila som otázku Zámeru sveta.

Otvor knihu, kývol.

Hovorí sa, že hromový vták je príbuzný týchto kameňov, a keď treba potrestať človeka alebo zviera, hromový vták tento trest vykoná.  Hm, toto fakt neviem – teda mám hromové kamene, pravdaže, tíško spia v škatuľke na mojom písacom stole. Sú vždy v páre. Tie moje šamanské kamene neboli spolu. Jeden som našla v ponuke – čo už samo osebe bolo zvláštne, lebo obvykle predávajú dvojicu – a vedela som, že ten pravý k nemu musím nájsť. Aj sa stalo, asi po mesiaci som ho na jednej zapadlej stránke našla. Ale neriešim pomocou nich trestanie kohokoľvek. Kecy ako karma niekoho potrestá sa mi nepáčia, lebo z toho postoja cítim zlomyseľnosť a škodoradosť. Zo dva či tri razy v priebehu času som postavila konštelačne človeka  k jeho vlastnému zlu – takých čo utýrali zvieratá, ale to nie je trest, lebo nezasahuje od minulých skutkov a nijako ich netrestá. Len ide s človekom do budúcnosti – ak koná dobro, nič sa nedeje, ak koná zlo, tak zostáva pri ňom ako chvost pri hadovi. Ale nie ja to tu riadim, a Zámer sveta vie najlepšie kedy a čo komu naskladá. A život mi ukazuje, že tento postoj je pre mňa tou pravou cestou – nemám teraz nikoho, komu by som priala niečo zlé, aj keď sú ľudia, ktorých by som do svojej blízkosti nepustila, lebo ich nepokladám za čestných. Hej, hej, Zámer sveta, nikoho netrestám ani nežiadam trestať predsa, čo mi tým kniha chce povedať?

Pozri ešte raz, usmial sa.

Ak nie prvú, tak poslednú vetu na strane. Svoje žiadosti predostieram kameňom, a ony sa za mňa prihovárajú. 

Aha, tie moje kamene spia. Tak je čas ich zobudiť.

Nuž, musím si premyslieť, o čo ich požiadať…

Medzičasom kuriér dobehol, s mojim vianočným darčekom od najstaršieho dieťaťa, lebo tu u mňa si všetky darčeky uskladňujeme. A  zdá sa, že sa nikdy netreba vzdať nádeje a snov, povedala som si cestou späť, lebo sneh sa u nás v tejto chvíli prudko topí a moje truhlíky na balkóne tak dostali ešte šancu zelenieť sa…

A hej, rada by som mala veľký živý vianočný stromček, ale úplne pokojne sa zaobídem i s vetvičkami vo váze, aby byt prevoňali

A keď už o tých Vianociach toľko točím dnes, tak malý darček i vám – otvorím tú knihu i pre vás – Od okamihu, kde je teraz slnko, už viac nebudem bojovať.

Netuším kto sa nájdete v tom odkaze Zámeru sveta – je to o tom, že prichádzajú časy pokoja a mieru pre vás, alebo upokojenia, alebo nebduete bojovať a necháte sa viesť Zámerom sveta? Toto zrejme pochopí len ten, komu to Zámer sveta poslal.

Elena

.