otvorene

Čas Vianoc zažne svetielka nielen na vianočnom stromčeku, ale aj v nás samých. Pseudofilozofické reči  o tom, ako máme byť dobrí a láskaví po celý rok, na tom nič nezmenia. Iste, kvapky dobra môžeme rozsievať deň za dňom v každom dni roka, no čas od Všechsvätých do Vianoc je podľa mňa v čomsi iný. Rozžiari nás akosi intenzívnejšie.

Jedna z mojich obľúbených piesní, Passengerova All the little stars, hovorí o malých svetielkach v našom srdci. Sú rozžiarené láskou. Príležitosťou ju prejaviť v čase predvianočnom pre nás môže byť i nájdenie darčeka, ktorý rozžiari oči obdarovaného – nie honosnosťou a cenou, ale tým, že rezonuje na tajnú strunu v jeho srdci. Hľadám také darčeky. Moje deti sú pritom skromné – bývali Vianoce v ich detstve, keď mali pod stromčekom hračky mnou ušité ručne zo staršieho oblečenia. Zajacov  z môjho bieleho kabáta mali v posteli pri hlave každá po dlhé roky. Veci som deťom kupovala len v sekondhande a jediné topánky som nosila, kým sa rozpadli – a to som po celý čas odborne pracovala. Nepíšem to so sebaľútosťou, len konštatujem ako životnú skúsenosť, že sa skutočne viem uskromniť. Drahé dary mi netreba. Mám problém povedať, že čo by som chcela, keď deti vyzvedajú predvianočne – lebo čo chcem, to si sama kúpim, a čo si kúpiť neviem, bez toho sa zaobídem. Mám obľúbený parfum, pravdaže, s úžasnou trpko-sladkou vôňou rebarbory, ale naň nebudem ťahať peniaze od detí – aj keď to nie je nič šialene drahé. Snažia sa nájsť niečo, čo ma rozradostní – a tak pátrajú po darčeku srdce hrejivom. Som romantická duša, už podľa obľúbených pesničiek vidno ako sentimentálne ladená, takže ma očarí aj samotná snaha dať mi niečo môjmu srdcu blízke.

Niekedy to dopadne tak ako na minuloročné Vianoce, kedy na môj nechápavý výraz pri rozbalení knihy stredné dieťa neisto zahlásilo – Kika písala, že ju chceš. Padali sme od smiechu pri ujasnení ako k tomu došlo – popri linku na knihu, ktorá by sa mi podľa nej iste páčila, poslala sestre i link jednej detskej knihy s humorným komentom o jej názve. Ach. Inokedy je to o knihách, na ktoré sa ozaj teším – o Šumave dávnych čias mi preto už v predstihu k budúcoročným  narodeninám najstaršia dcéra darček v antikvariáte kúpila. Aj vianočný darček od najmladšej dcéry ma oslovil na poslednú chvíľu – priplával mi náhle názov knihy – Stínejte své draky soucitně – a ja som cítila cinknutie. Ako intuitívec viem, že ku mne patrí – azda do Vianoc kniha dorazí. Passenger v tej piesni spieva, ako prichádzame o niektoré svetielka v srdci ťažkými časmi, ktoré prežívame a stratou ľudí, ktorých milujeme. Kniha, ktorú dostanem vianočne, je presne o tom – o ťažkých časoch, aj o našej vlastnej temnote.

Ak hovoríme o svetle, je to vždy aj o temnote, ktorá ho sprevádza. Každý z nás nesie v sebe aj temnotu. Slabé stránky a citlivé miesta, o ktorých je dobré vedieť, vidieť ich a priznať si ich. Ťažké časy – o tom by som teraz vedela písať dlho a smutne, lebo ma choroba zavalila predvianočne. Nemala som zubnú preventívku – a tie plné čakárne a busy skrátka nerobia dobrotu. Čo ma to má naučiť, položila som si otázku, nebývam často chorá, a takúto chorobu si nepamätám. Prudká bolesť hrdla, kašeľ, podchvíľou krvácam z nosa – náhle sa dívam na žiarivo červenú krv. Asi potrebujem nie sa iba dívať na to ako krvácam, ale chrániť sa – napadlo mi. To ti napadlo úplne správne – dodal Zámer sveta cynicky, lebo úvahu som rozvíjala na rebríku dusivo kašľajúc pri postrekovaní plesne na stene savom. To je fakt, voči iným som súcitná, no voči sebe stále nasadzujem disciplínu.

Vieš, ak to má byť o mojej temnote, je to o mojom hneve – povedala som Zámeru sveta priamo. Prospieva vraj vidieť tú svoju temnotu, a aj ju prijať ako súčasť seba. Úporná snaha o svoje vylepšovanie bez konca je jej neprijatím. Preto moje „toto som ja“ je formulované bez nutkavej ustavičnej snahy o menenia sa od základov a bez pocitu hanby za to, aká som. Toto som ja – nie dokonalá, ale ozajstná.

Ten zvládaš, aj ho vidíš, nemám s ním najmenší problém. Vraciaš sa v mysli k udalosti, kde si hnev podľa svojej predstavy nemala pod kontrolou vôbec. Ale, dievča, veď si v situácii nevery po 26 rokoch nadávala zúfalo a úporne  iba keď si bola sama, ticho, s mobilčekom v ruke – žiadne scény doma, nebola si vtedy nadávať šlápote, vyšklbať jej vlasy či nakopať ju niekam, hoci si mohla, potenciál na to máš – dodal s úsmevom Zámer sveta. Vraciaš sa k tomu, lebo vtedy si si konečne hnev dovolila cítiť, a nielen potláčať. Aj v tejto situácii si hnev pocítila, no máš ho pod kontrolou.

Hej, hnev som teraz v prvej chvíli cítila. Predvianočne mi exekútor zablokoval na účte bezmála 500 eur. Navyše pre lekárku, ktorá smrť môjhoi syna zavinila. Výťžne teraz predvianočne sa mi majú vracať spomienky na ňu? Načo? Moja právnička poslala podanie ohľadne výšky odškodnenia proti nemocnici  pred skoro štyrmi  rokmi  na NS SR o 15 minút neskôr, tak moje podanie už neriešili. Prijala som to, že Zámer sveta dal stopku, aby som sa už od toho oslobodila – tak som to nechala ísť. Právnik lekárky, ktorá smrť môjho syna zavinila, ale polovicu súdnych trov začal vyžadovať, tie šla uhradiť moja právnička sama, no nejako to došlo až do tejto situácie. Peniaze mi na úhradu poslala a okamžite som to uhradila, no moje peniaze exekútor blokuje už od predminulého pondelka stále. Údajne jeho program mu ukazuje platbu raz týždenne. Takže už tretí týždeň mám nespravodlivo zablokované peniaze. Ale teraz necítim hnev, skôr smútok, ako patologicky to v tejto spoločnosti funguje.

Nechala si minulosť v pozícii minulosť – a nezverejnila si ten doklad, kde je i meno a bydlisko tej lekárky, nič už s ňou neriešiš, povedal Zámer sveta. Si pripravená vykročiť. Poď.

V tej chvíli mi došlo, že to bola jedna z jeho podivných skúšok, akými sa kráča o schodík vyššie. Po tvári mi tiekli slzy. Nikdy som nevidela, ako staviaš hranice skúšok – vyhŕkla som.

Zasmial sa – Ako by si mohla, keď nie si mnou Aerian?

Meno z dávnych čias? Hovoríš, že si mi otvoril veľkú cestu. Ty vedieš – dodala som…

Elena  

Fotka je moja, pravdaže.

K diskusii  lavida  Neviem, myslím, že postupne sa staviame tvárou v tvár mnohým svojim temnotám. Mne ich prijímanie pomáha viac ako boj proti nim,  A pri niektorých potom človek zistí, že to bola len hra temnoty., a že sa vie riadne kľukatiť. Úprimne – tá zatiaľ najhoršia pre mňa bola spojená s mojim sklamaným očakávaním od seba ako som mala páchateľku, ktorá spôsobila smrť môjho syna, rovno na schodoch v nemocnici sotiť a tak smrť syna pomstiť – a pár scenárov som premlela, až kým som si raz predstavila ako ju fakt z tých schodov sáčem a pochopila som, že by som to urobiť nemohla, lebo by som sa zbláznila, keby sa tam nejako dochrámstala. Potom som dlho žila s obrovským pocitom viny, že som nedokázala ochrániť syna a hodne dlho som sa za to trestala….