Smutná štatistika v článku vzdelávacieho portálu v linku
Každý druhý tínedžer tvrdí, že chce byť influencer.
Na Slovensku. Nuž, ani sa nečudujem, však v tejto spoločnosti sme to dotiahli tak ďaleko, že za poctivú prácu dostanete o dosť menej, ako za influencerovanie. Aj keď úprimne poviem, nechápem to, že im ľudia aj niečo posielajú a kupujú si tie ich tárania – počula som z akéhosi influencerského vysielania útržok – a jediné, čo by dotyční influenceri odo mňa dostali, by boli dve po hube. Fakt strašné, čo tam tárali.
Ucta k poctivej práci mizne – najskôr mnohí chceli študovať, vraj preto, aby nemuseli pracovať manuálne. A potom už ani nijako pracovať, lebo je pohodlné influencerovať a nerobiť žiadnu prácu. Nuž, tvárme sa, že sú to celebrity, a pomáhajme im luxusne zarábať.
Vraj veľa mladých chce do zahraničia utekať po skončení školy.
Takže z tých, ktorí by na Slovensku zostali, časť mladých ľudí bude influencermi.
Druhá časť z nich bude debilmi – ako v tom známom vtipe, kde chlapček učiteľovi povedal, že ako dospelý chce byť debilom, lebo ocko hovorí „pozri, že čo všetko má ten debil – luxusné auto, dom, babu“. Budú ochotní urobiť čokoľvek kvôli peniazom a postaveniu.
A tretia časť bude neetkami – t. j. nebudú robiť vonkoncom nič, len sa povaľovať na sociálnych dávkach.
Úplne úžasná perspektíva.
Myslím, že terajší minister školstva Drucker by mal namiesto špekulovania ako zaviesť maturitu z matematiky opätovne, radšej uvažovať, ako spraviť pre mladých ľudí prácu zmysluplnou.
Plne súhlasím s tým, čo článok píše, že
jednou z kľúčových vecí, ktorú deti dnes neučíme, je zvažovať, čo chcú v živote robiť. Kedysi sme navrhovali predmet nazvaný „Čím budem, keď budem veľký“, kde by sa deti zamýšľali nad svojou kariérnou cestou. Túto myšlienku odvtedy každý rok realizujú v skvelej Škole u Filipa v Banskej Bystrici. Deti si tam pozývajú do školy ľudí z rôznych profesií a nadšenie s nimi diskutujú. Je to nesmierne obohacujúce pre obe strany. Mali sme to šťastie, že pozvali aj nás a pripravenosť detí, ich vhľad a záujem o našu prácu boli naozaj úžasné…. Namiesto tlaku na známky by sme mali podporovať rôznorodosť a umožniť žiakom rozvíjať sa aj v praktických zručnostiach, napríklad v stolárstve, záhradníctve, či v iných oblastiach. Dať im možnosť spoznať čo najširšie spektrum ľudských činností. Veď je absurdné, keď viac ako 50 % tínedžerov tvrdí, že sa chcú živiť ako influenceri!
Určite by takáto zmena bola na prospech nielen pracovnému zameraniu žiakov, ale aj ich sebaprijatiu a zrejme aj minimalizovaniu ďalších rizík v školskom prostredí, napríklad zníženiu hrozby výskytu fenoménu šialených strelcov.
Článok je pravdivý tiež v poukázaní, ako sa čaká, že škola bude veci meniť – učitelia, poďme, meňte postoje žiakov v tejto oblasti. Ibaže – ako píše – rodičia nastavujú vzťah dieťaťa k vzdelávaniu dávno predtým, ako ho pošlú do školy. Oni rozhodujú, kde v detskej hierarchii vzdelávanie bude. Škola už môže túto hierarchiu iba korigovať.
Povedzme si pravdu – kedyže to slovenské deti sledujú tých influencerov, azda počas hodiny matematiky alebo slovenského jazyka? Nie, kdeže, doma, v čase ich osobného voľna – kedy by práve maminky a ockovia mali mať prehľad o tom, čo ich potomkovia robia. A rovnako tak by to mali byť oni, kto svojim deťom pomáha v zameraní sa na ich budúcnosť, vštepuje hodnoty a úctu k práci.
Rodič sa u nás síce volá RODIČ, ale to neznamená, že jeho úlohou je len priviesť dieťa na svet a padla.
O hodnotách niektorých rodín mám svoj názor – matka boxujúca pokec, facebook či iné sociálne siete pár hodín denne a kvačkajúca svoje fotky všetkého druhu kdekade, sotva dá jasné hranice v tomto smere svojim deťom.
Vo vzťahu ku škole i rodine, aj v spoločnosti celkovo je potrebné zodpovedať otázku, čo chceme výchovou docieliť – či chceme chodiace encyklopédie vedomostí, individualistov kráčajúcich za úspechom cez mŕtvoly, alebo dobrých a láskavých, pracovitých ľudí.
V takom prípade by bolo namieste zaviesť predmet „životná múdrosť“ a v školách vytvoriť kútiky pre zvieratá z útulkov, o ktoré by sa deti pod dohľadom učiteľov starali. Naučili by sa, že živý tvor nie je hračka, že sa treba starať pravidelne, aj keď sa nám nechce, a učili by sa láskavosti a súcitnosti, pokore, úcte a vďačnosti v živote. Chodili by s učiteľmi do terénu a učili by sa ako sa ohľaduplne správať – ako uvoľniť miesto v autobuse, ako stáť v rade pri autobuse a nepchať sa hlava – nehlava, ako sa zdraviť starším, ako neprejsť nevšímavo okolo zvieratka v núdzi, ako robiť dobré skutky.
Boli by smerovaní presne k opaku toho, čo im tu nakukávajú progresívci – ku medzigeneračnej úcte a uvedomeniu si vzájomnej previazanosti predkov a potomkov.
Učili by sa vidieť, čo všetko oni sami v živote majú a oceniť to, byť vďační za príležitosti. Aj doceniť pokoru v živote, a smerovať k nej.
Treba dať v spoločnosti dôraz na čestnosť, zodpovednosť a poctivú prácu. Nie je v poriadku, ak na kriminálnika v base denne vynaložíme viac ako dostane pracujúci človek za zodpovednú prácu. Nie, nie je to v poriadku, ak na ľudí, ktorí spoločnosti nedávajú nič a len jej spôsobujú škody, vynakladáme viac, ako na ľudí poctivo spoločnosti prispievajúcich. Treba to jasne a otvorene pomenovať, a prestať sa hrať na falošnú humanitu, že kriminálnici majú ľudské práva. Azda tí, ktorá pracujú a dôchodcovia, ktorí na spoločnosť desiatky rokov pracovali, ich mať nemajú? Kuriózne to bolo v situácii, kedy sa hovorilo o obmedzovaní energií, kedy sa garantovala teplota kriminálnikom v base, ale už nie aj na pracoviskách, v školách, či nebodaj dostatok financií na jej udržiavanie pre dôchodcov doma.
Plne rozumiem tomu, že potom deti nemajú úctu k poctivej práci a radšej by sa bezpracne povaľovali ako influenceri.
Elena
K diskusii palenque Ani v zlom sne. Influenceri sa svojim vypisovaním a nahrávkami živia – to je ich zámer.
Je zatrpknutá. Ešte aj tá škola, čo spomína (u... ...
Ale sa nám naša milá diskutérka "... ...
Ale veď pani Istvanová je tiež len ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty