otvorene

Myšlienky mi v nočnom nadráne poletovali popri téme expertnosti k jednej prednáške – ako som nedávno v blogu prezradila, jednu celodennú prednášku dávam dokopy.

Kedysi som o expertnosti v blogu písala  vo vzťahu ku prezidentom

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/01/12/poriadne-nahlas-8-byt-expertom/

čílsku prezidentku Michelle Bacheletovú som ako príklad spomenula, lebo národ naozaj viedla. Ako poučenie z príbehu som uviedla, že prezidenti by si mali klásť pri nástupe do funkcie otázku „Kto bude za Tebou plakať, keď odídeš?“

Naozaj viesť znamená nesnažiť sa byť na čele. Jedna z mojich srdcoviek je kniha s názvom Nehaňte vlka, a jej autor je podľa mňa jeden z veľkých expertov, lebo veci robí srdcom a žil s vlkmi v ich tesnej blízkosti, aby ich pochopil. Hierarchia vlčej svorky ukazuje, že vodca ide nie na čele, ale úplne v závere, aby dokázal chrániť všetkých. 

Môj bývalý konštelačný učiteľ Vojta napísal pred časom článok o pravom a nepravom kráľovi, a ten mi do mysle teraz priplával. Asi by sa mal konečne zjaviť i v našej spoločnosti pravý kráľ.

Ale i v  živote sa snažíme nájsť pravého kráľa.

Občas sa dáme oslepiť, lebo falošný kráľ nosí lesklé brnenie, ligoce sa na slnku.

Pravý kráľ nie je posadnutý obdivom davov – nehrá sa na páva a nepotrebuje pretŕčať drahé hodinky, drahé autá, či lacné ženy. Vie presne čo je, aj na púšti či v ťažkých časoch, chápe cenu vernosti, koná v sile pravdy a má pevné hranice aj srdce. U pravého kráľa je jeho zlatom práve srdce, ním sa dotýka nášho srdca, falošný kráľ iba slovami – v jednej chvíli nám dôjde, že sú to iba slová.

Je to bolestné učenie, kým v živote rozoznáme mačacie zlato. Arogantné a nadradené správanie ho odhaľuje. Platí jedno – ak sa niekto cíti lepší ako ja, nemá čo robiť v mojom živote, nie je to ani skutočný priateľ, ani pravý partner. Neviem, prečo sa niekedy v živote pachtíme za tým, aby sa k nám začal taký človek správať s úctou – lebo nedokáže mať ozajstnú úctu ani k sebe, nevie oceniť pravosť. Ak sa k nám začne správať akože s úctou, je to len so skrytým úmyslom a dočasne. Treba pouvažovať o zámere, prečo to robí. Trvá niekedy dlho, kým zistíme, že sa ligoce falošné zlato – ale raz vidieť to stačí. Čas nám skrátka skôr či neskôr odhalí pravú tvár človeka. V živote niekedy robíme chybu v tom, že to síce uvidíme, ale potom dávame dookola šance a čakáme, či sa pozlátko nepremení na pravé zlato. Nepremení…

U pravého kráľa slová a činy ladia, to je asi najviac, tak odhalíme aj v živote pozlátko – ak slová a činy neladia, nie je to pravý kráľ.

Téma pozlátok je však širšia ako vyhýbanie sa nepravým kráľom. Nastavujeme ňou zrkadlo aj sebe samým. Pravosť – a v jej zmysle v živote pravdivosť – sa mi spája na životnej ceste. Naša pravdivosť, naša cesta k súcitnosti, vďačnosti a pokore je putovaním ku pravosti kráľa v nás samých, cestou rozoznávania našich vlastných falošných tónov a postupného rozjasňovania svetla.

Zakaždým, keď sa dívam na moje tiene, snažím sa urobiť aspoň malý krôčik dopredu, bližšie k sebe. Zrejme každý z nás si uvedomuje svoje slabé miesta na ceste ku pravosti kráľa. Ja potrebujem putovať k dôvere svetu, akým je. Občas ma to nahnevá a občas ma to rozosmutní, keď vidím darebáčiny a lumpačiny. Uvedomujem si, aký by bol svet, keby sme sa všetci správali čestne, zodpovedne, láskavo a iluzívne si vravím, že by sme mali všetkých k tomu dohnať, možno aj kopancom do zadku či buchnátom do chrbta, ak nie dobrým slovom. No ale toľko sebareflexie mám, že viem ako málo by pomohlo, aj keby sme ich liatinovou panvicou po hlave tĺkli. Svet pre niečo je taký, aký je – zalievam kvetinku dôvery v kvetináčiku na okne v mojom srdci – a to, že ja celkom ten význam nechápem, je v poriadku, lebo nie ja to tu riadim.

Zámer sveta sa bláznivo smeje na mojej úvahe.

Taká kuchynská je tá moja úvaha, kývla som plecom, pridávam postupne ingrediencie, až vznikne niečo zmysluplné. 

Teším sa, že naozaj hovoríš, vysvetlil. Vie, že tie články o politike píšem iba keď mlčím, idú po povrchu. Mlčím pre nedôveru.

Rada by som bola pokornejšia, povedala som Zámeru sveta, a hej, rada by som zanechala aj ten hnev, len neviem ako.

Pokecové šlápoty som  stále celkom nespracovala. Možno by som im mala byť vďačná, že ma zbavili ilúzií o ľuďoch a o ich čestnosti – ale nie som. Uzavrela som sa doma, a tak som sa pohrúžila do vypratávania pivníc.

Hej, hej, počkaj, Zámer sveta odpovedal vážne, keď vidíš, že správať sa čestne nie je automatické, vážiš si oveľa viac také konanie, nie? 

Prikývla som. To áno.

Teraz vieš, že mačacie zlato nemá nijakú cenu a nepremení sa na zlato, dodal. Veď bez nich by si neverila v nečestnosť, Veľa lekcií si prechádzala s tou naivne čistou dušou – nemusím ti to pripomínať, koľko krát si to predtým pochopiť nechcela.

Zavrtela som hlavou. Som detailista a nevyhadzujem veci len tak, kôpku detských svetríkov páram v týchto dňoch, aby som z nich vytvorila niečo nové. Keď boli deti malé a peňazí nebolo nazvyš, kúpila som si v sekáči dva-tri svetre, popárala som ich a vytvorila som z nich deťom kôpku nového oblečenia. Spomienky pri páraní prilietajú,niektoré veľmi živé.

A to som myslela, že pri kurze zomierania a znovuzrodenia som všetky desivé z políc vyťahala, zašepkala som.

Zámer sveta ma tíško objal.

Netrápim sa tým, jednoducho to len púšťam, usmiala som sa. Každý z nás má nejaké boľavé miesta, je to minulosť.

Vo chvíľach ako je táto si uvedomujem, aké malicherné sú niektoré veci, ktorými sa trápime. Ľudia postihnutí povodňami prichádzajú o domy, o všetko čo šlo s nimi životom. Nie sú to len materiálne straty. Nejaké bývanie iste mať budú, možno dostanú pomoc aj na stavbu nových domov, ale tá kopa zdanlivých maličkostí – fotografií, vecí a spomienky, ktoré mali radi, dôverne známy svet a všetko čo si vlastnoručne i desaťročia budovali – to je preč.

Akosi ma nenadchýňa filozofia, že  v živote bez mihnutia oka vymetieš všetko a bude niečo nové. Vypratávam pivnice, kadečo z nich vyhadzujem, ale sú veci, ktoré mám rada a ktoré ma sprevádzajú. Som človek starých čias, kedy sa stôl či skriňa dedili z generácie na generáciu s úctou. A rovnako s úctou si zakoreňujem v živote ľudí – kamarátku mám desaťročia tú istú, a ani dnešné moderné vzťahy, že vlezieš do postele každý týždeň s novou láskou a medzitým si ešte „kamarátsky“ vypisuješ s ďalšími piatimi ako rezervami, ma nenadchýňajú.

Viacerí pri povodniach zomreli, lebo nechceli opustiť svoje domovy – úprimne, nie som si istá ani ja, či by som odišla. Ach, trochu to odľahčím. Pri úvahe o mojej evakuačnej batožine, ktorá by nevyhnutne bola mačky, krmivo pre ne, knihy, veľa kníh, dcérino oblečenie a aj niečo na seba – aspoň v tomto som záchranársky nenáročná a zo dvoje moje dlhé šaty by mi stačili – ale i tak, poviem vám, mňa by musela zachraňovať armáda Čínskej republiky.

Povodne sú tiež situáciou, kedy sa ukáže pravosť. Falošní králi majú plno rečí, pravý kráľ koná – koľkí pomáhali zachraňovať, bez ohľadu na vlastné vyčerpanie či ohrozenie. Dobrovoľníci šli i do Jeseníkov pomáhať. Jeden pán v Česku pri pomáhaní susedom v povodni zomrel dokonca.

Nie všetci ľudia sú zlí a nečestní, zašepkal Zámer sveta.

I ja to hovorím svojmu strachu a nedôvere, prisvedčila som mu.

Mala by si už konečne prečítať tú knihu Známe se celé věky, pripomenul.

Vieš – povedala som pravdivo, prezrádzajúc môj zlý literárny vkus a pochabo romantickú dušu – oveľa radšej by som si teraz konečne prečítala Jazdcov z Wyomingu. Dva či tri mesiace ich už mám z antikvariátu a je to kniha môjho detstva, už si ani nepamätám obsah, ale naozaj sa na tú knihu teším.

Zámer sveta ma zaskočil otázkou. Chcela by si žiť s kovbojom?

Veru som chcela, kedysi – odpovedala som pobavene. Keď som mala takých 15 či 16 rokov, to bola moja ideálna predstava života. Farma, kone, vietor vo vlasoch. Dnes by si ma už na to ale nenahovoril, stačí mi tú knihu prečítať.

Zasmiali sme sa obaja.

Vrátim sa k povodniam ešte záverom blogu.

Pred pár rokmi som bola v Devínskej Novej Vsi na týždennom konštelačnom výcviku a vo chvíľach voľna som popri rieke chodila. Aj v blogu som o tom písala. Úžasná príroda, pozrite. Nádherné zákutia, ktoré si ľudia povytvárali tam boli. Niektoré trochu schátrané, akoby ich tvorca tam už dávnejšie nebol. Zomrel, a jeho miesto na neho už čaká márne. Teraz to všetko voda zaliala, storočnú povodeň vraj mali tam. Nie, asi by som nevedela žiť pri rieke. Fotky sú moje, pravdaže.

Prajem z celého srdca všetkým ľuďom, ktorých domovy voda ohrozuje, aby voda už nestúpala a aby boli v bezpečí.

Elena