otvorene

Cesta za spravodlivosťou u nás je niečo na spôsob Andersenovej rozprávky o malej morskej panne. Každý krok spôsobuje bolesť a zanecháva krvavé stopy na ceste.

Poznajú to mnohí, ktorí sa snažili dovolať spravodlivosti na slovenských súdoch, či prostredníctvom trestného oznámenia.

My, matky Otvoreného listu premiérovi SR, na to poukazujeme dlhodobo. Vyšetrovaním veci sa u nás dá – ako ukazujú skúsenosti niektorých mám – priam zázračne vyviniť z pochybenia, ktorým lekár zavinil smrť pacienta – a to i napriek skutočnosti, že pochybenie znalecké posudky potvrdili.

Vítame preto, že ministerka spravodlivosti Kolíková pripravuje návrh na zavedenie trestného činu ohýbania paragrafov.

Návrh na zavedenie trestného činu ohýbania práva do nášho trestného zákonodarstva vyvolal okamžité a tvrdé reakcie…

Aj súvisiaci nápad zrušiť ústavne garantovanú imunitu sudcov za rozhodovanie. Všetky hlasy, ak nerátam ministerstvo spravodlivosti a niektorých politikov, sú výsostne kritické.

Nie je v poriadku, ak za evidentne nesprávny rozsudok nie je sudca potrestaný. Nie je správne, ak za evidentne nesprávny postup, nie je potrestaný vyšetrovateľ aj prokurátor, ktorý jeho konanie nezastavil ako chybné.

Je čas začať robiť skutočný poriadok v tomto Augiášovom chlieve.

Lebo nie je pravda, že sudca má rozhodovať úplne nezávisle. Nezávislosť jeho rozhodovanie sa týka rovnosti „padni, komu padni“ a nie toho, že sa pri rozhodovaní odtrhne od platnej legislatívy a nebude sa držať v jej intenciách.

Ohýbanie práva nie je ústavný problém

Článok v linku dnes uvádza

https://dennikn.sk/2005331/ohybanie-prava/?ref=mpm

že neobstojí tvrdenie o nemožnosti mať takú skutkovú podstatu trestného činu. Vraj taký prídavok do Trestného zákona môže naraziť na limity v základnom zákone. Nie je to tak.

Podobný trestný čin majú zavedený aj Nemci (skutková podstata trestného činu § 339 Trestného zákona Nemecka), ktorá ustanovuje o prekrúcaní práva, a podľa spomenutého článku má svoj širší aj zrozumiteľný účel. Je ním ochrana výkonu spravodlivosti. Eminentný záujem na takom výklade a používaní práva, ktoré je v súlade s existujúcou rozhodovacou praxou, z nej nevybočuje bez primeraných dôvodov a dokáže každý odklon náležite vysvetliť.

Ako uvádzajú Právne listy

http://www.pravnelisty.s/clanky/a833-trestny-cin-prekrucania-ohybania-prava

pod­ľa § 339 tres­tné­ho zá­ko­na Spol­ko­vej re­pub­li­ky Ne­mec­ko sa tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va (Rech­tsbeu­gung) do­pus­tí sud­ca, iná úrad­ná oso­ba ale­bo zmie­ro­va­cí sud­ca, kto­rý sa pri po­jed­ná­va­ní ale­bo roz­ho­do­va­ní v práv­nej ve­ci (vo ve­ci prá­va) do­pus­tí prek­rú­ca­nia (ohý­ba­nia) prá­va (zneu­ži­tia zá­ko­na) v pros­pech ale­bo na uj­mu inej stra­ny (zvý­hod­ňu­je ale­bo poš­ko­dzu­je nie­ko­ho, ko­ho sa je­ho ko­na­nie, či roz­hod­nu­tie do­tý­ka) s tým, že tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je vo vý­me­re od jed­né­ho ro­ka do päť ro­kov. Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je ochra­na vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti, či zá­ujem na riad­nom up­lat­ňo­va­ní (vý­kla­de) práv­nych no­riem štá­tu a to nie­len v sú­la­de s ich ja­zy­ko­vým vy­jad­re­ním, ale aj v sú­la­de s ich vý­zna­mom (ob­sa­hom), či úče­lom.

Sub­jekt toh­to tres­tné­ho či­nu by mal aj v slovenskej legislatíve byť vy­me­dze­ný tak, že sa ho mô­že do­pus­tiť aký­koľ­vek ve­rej­ný či­ni­teľ (nap­rík­lad sud­ca, pro­ku­rá­tor, po­li­cajt, no­tár, súd­ny exekú­tor, pri­má­tor, pra­cov­ník ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí s roz­ho­do­va­cou prá­vo­mo­cou, mi­nis­ter, pra­cov­ník správ­cu da­ne s roz­ho­do­va­cou prá­vo­mo­cou, po­mer­ne ši­ro­ké roz­ho­do­va­cie prá­vo­mo­ci má nap­rík­lad aj vy­šší súd­ny úrad­ník a po­dob­ne), prí­pad­ne aj iné oso­by, kto­ré ne­mu­sia mať ne­vyh­nut­ne pri roz­ho­do­va­ní pos­ta­ve­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, ale mô­žu roz­ho­do­vať o pod­stat­ných práv­nych otáz­kach (nap­rík­lad roz­hod­ca v roz­hod­cov­skom ko­na­ní, či správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty).

Pá­cha­te­ľom, či spolu­pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va mô­že byť iba špe­ciál­ny sub­jekt, av­šak nie je vy­lú­če­né, aby iná oso­ba bo­la v pos­ta­ve­ní účast­ní­ka na tom­to tres­tnom či­ne (nap­rík­lad ad­vo­kát, kto­rý úmy­sel­ne pos­kyt­ne sud­co­vi ná­vod na zjav­ne nes­práv­nu ap­li­ká­ciu práv­nej nor­my v pros­pech je­ho klien­ta, res­pek­tí­ve nap­rík­lad ozna­mo­va­teľ, kto­rý po do­ho­de s po­li­caj­tom uve­die úmy­sel­ne nep­rav­di­vé in­for­má­cie o údaj­nej tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by, kto­ré nás­led­ne po­li­cajt úmy­sel­ne vy­uži­je na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, ho­ci vie, že tres­tné ozná­me­nie je lži­vé, res­pek­tí­ve vie, že do­po­siaľ ne­má žiad­ne dô­ka­zy o tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by).

Trest­ný čin prek­rú­te­nia prá­va mož­no spá­chať aj ne­pria­mo, t. j. ako tzv. ne­pria­my pá­cha­teľ. Nap­rík­lad v se­nát­nej ve­ci pred­se­da se­ná­tu úmy­sel­ne ok­la­me prí­se­dia­cich oh­ľad­ne pod­stat­ných práv­nych sku­toč­nos­tí pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du, čím ich fak­tic­ky ov­plyv­ní tak, že hla­su­jú za ur­či­té roz­hod­nu­tie, kto­ré sa prie­či zá­ko­nu, av­šak sám pred­se­da se­ná­tu hla­su­je pro­ti nim, pro­ti ich roz­hod­nu­tiu s vý­sled­kom, že zos­ta­ne preh­la­so­va­ný (na stra­ne jed­nej pred­se­da se­ná­tu hla­so­val za zrej­mý vý­klad práv­nej nor­my, na stra­ne dru­hej však ne­pria­mo úmy­sel­ne spô­so­bil, že vý­sle­dok roz­ho­do­va­cie­ho pro­ce­su bol v roz­po­re s ob­sa­hom práv­nej nor­my).

Pri ve­rej­ných či­ni­te­ľoch mô­že exis­to­vať aj ko­lek­tív­ne roz­ho­do­va­nie, preto môže byť aj kolektívny páchateľ

Ako uvádza spomenutý článok v Právnych listoch, v zmys­le ne­mec­ké­ho vý­kla­du skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va by bo­lo mož­né, v na­šich práv­nych po­me­roch, po­va­žo­vať za spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu nap­rík­lad si­tuáciu, ak by po­li­cajt po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho vo ve­ci bol sí­ce čin­ný, av­šak úmy­sel­ne by vy­ko­ná­val nez­my­sel­né pro­ces­né úko­ny s cie­ľom aby sa po­doz­ri­vá oso­ba vy­hla ob­vi­ne­niu, t. j. pro­ces­né úko­ny, kto­ré by nes­me­ro­va­li k dôs­led­né­mu ob­jas­ne­niu stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu a je­ho pá­cha­te­ľa a to s úmys­lom, aby na­po­kon doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia (po­li­cajt by sí­ce for­mál­ne pos­tu­po­val v in­ten­ciách slov zá­ko­na, vy­ko­ná­val by pro­ces­né úko­ny, av­šak ko­nal by zjav­ne pro­ti zmys­lu, úče­lu – du­chu zá­ko­na, kto­ré­ho cie­ľom je riad­ne a po­kiaľ mož­no rých­le od­ha­le­nie pá­cha­te­ľa a je­ho nás­led­né tres­tné stí­ha­nie a nie na­ťa­ho­va­nie ča­su s cie­ľom do­siah­nuť preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia).

Ob­dob­ná si­tuácia je mož­ná aj v ko­na­ní pred sú­dom, keď niek­to­rí sud­co­via vy­uží­va­jú v se­nát­nych ve­ciach in­šti­tút prí­se­dia­ce­ho k to­mu, aby pros­tred­níc­tvom ne­ho od­ro­čo­va­li hlav­né po­jed­ná­va­nia z dô­vo­du nep­rí­tom­nos­ti prí­se­dia­ce­ho (nap­rík­lad prí­se­dia­ci bol opa­ko­va­ne oboz­ná­me­ný pred­se­dom se­ná­tu, že ne­mu­sí cho­diť na hlav­né po­jed­ná­va­nia, na­koľ­ko sa hlav­né po­jed­ná­va­nie ko­nať ne­bu­de, a pro­ces­ným stra­nám za­se pred­se­da se­ná­tu na po­jed­ná­va­ní po­ve­dal, že prí­se­dia­ci sa ne­dos­ta­vil, nap­rík­lad z dô­vo­du cho­ro­by, ale­bo aj bez os­pra­vedl­ne­nia a pre­to sa ne­mô­že vo ve­ci ko­nať). Súd te­da vo ve­ci prie­bež­ne ko­nal, nap­rík­lad vy­ko­nal šes­tnásť po­jed­ná­va­cích dní, av­šak iba pri dvoch z nich sa aj sku­toč­ne ko­na­lo a do­ka­zo­va­lo. Tak­to pos­tup­ne pred­se­da se­ná­tu spô­so­bil prie­ťa­hy v ko­na­ní, kto­ré bo­li spô­so­be­né ne­zá­vis­le na ko­na­ní ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ob­haj­cu a nás­led­ne ich súd mu­sel kom­pen­zo­vať pri roz­sud­ku a to zní­že­ním tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod zá­ko­nom sta­no­ve­nú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by (čo bo­lo na­po­kon aj cie­ľom ko­na­jú­ce­ho pred­se­du se­ná­tu a zna­me­na­lo ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na­mies­to ne­pod­mie­neč­né­ho). Zjav­ne aj tu by sa da­lo ho­vo­riť o zneu­ží­va­ní prá­va zo stra­ny pred­se­du se­ná­tu, o prek­rú­te­ní zmys­lu zá­ko­na, keď sa po­jed­ná­va­nia ne­ma­jú vy­ko­ná­vať iba pre­to, aby sa šta­tis­tic­ky vy­ka­zo­va­la čin­nosť sud­cu, ale ma­jú sa vy­ko­ná­vať pre­to, aby sa na nich vie­dlo do­ka­zo­va­nie a vec bo­la roz­hod­nu­tá v pri­me­ra­nej le­ho­te.

Nejdem vás zaťažovať ďalšími detailmi, môžete si ich prečítať v článku  na linku-.

Ako uvádza autor článku JUDr. Šamko, u nás už v súčasnosti možno vyvodzovať zodpovednosť – tres­tné ve­ci stí­ha­né v Ne­mec­ku ako trest­ný čin prek­rú­ca­nia prá­va by v na­šich práv­nych po­me­roch moh­li byť práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., res­pek­tí­ve ako trest­ný čin ma­re­nia úlo­hy ve­rej­ným či­ni­te­ľom pod­ľa § 327 Tr. zák.

Teoreticky to vyzerá dobre – ibaže v koľkých prípadoch sa vo veci takto koná???!!

Problémom je, že nemecký vzor sme neprebrali v jeho celistvosti a ohýbanie práva by sa u nás malo týkať len sudcov a rozhodcov. Žiadame, my matky Otvoreného listu premiérovi SR, aby sa týkal tento zákon všetkých zložiek, ktoré riešia prístup ku spravodlivosti, t. j. aj policajtov a vyšetrovateľov, aj prokurátorov.

Naše skúsenosti ukazujú, že v praxi je prístup ku spravodlivosti pre obete pochybení lekárov sťažený…

Nepochybne to platí i pre ďalších ľudí, ktorí sa snažili dostať ku spravodlivosti pomocou slovenských inštitúcií, ktoré by ju mali zaisťovať.

Naše skúsenosti sú v tomto smere zúfalé. Nerovné je postavenie obete a páchateľa, obeť má u nás menej práv ako páchateľ. V trestnom konaní sa môže iba zúfalo prizerať, ako „zástupca štátu rieši účet spoločnosti s páchateľom,“ no ona zostáva iba nemým štatistom. Súdne spory trvajúce desaťročia, pričom sú nimi obete retraumatizované dookola, takže sa u nich chronifikuje posttrauma.

Štát sa ale stará predovšetkým o „chudáka páchateľa“, aby zaistil jeho ľudské práva v plnom rozsahu. Pritom celá situácia vznikla iba preto, že „chudák páchateľ“ porušil práva niekoho iného. A to v našich prípadoch trvale a mimoriadne závažne porušili lekári naše práva – právo nášho dieťaťa na život, právo nášho dieťaťa na primeranú a potrebnú dostupnú zdravotnú starostlivosť, aj naše právo na súkromie a rodinný život.. Lebo ako poukazujú odborníci – psychológovia, niet ťažšej životnej traumy, ako je smrť dieťaťa pre jeho rodiča.

Trosky života…

Ľudsky aj chápeme, že je ťažké pre policajta a prokurátora, ak žijú v tom istom regióne, kde sa prípad sta a riešia ho. Lekári ošetrujú ich samotných, ich blízkych, ich deti.  Lenže na druhej strane aj spoločnosť musí chápať nás – ktosi zavinil smrť našich detí, a vonkoncom nie tak že sa snažil zo všetkých síl a nepodarilo sa mu ich zachrániť. Práve naopak, smrť našich detí je vizitkou ľahostajnosti, bezohľadnosti, neodbornosti a neetického prístupu konkrétnych zdravotníkov.

Je preto nutné nie tolerovať a bagatelizovať postup konkrétnych zdravotníkov, ale zaviesť v štáte prešetrovanie týchto prípadov špecialistami mimo regiónu, ktorí sú naozaj nezávislými. A práva obetí zrovnoceniť s právami páchateľov –

priznať obetiam právo slabšej strany v spore

• Lebo je iné byť matkou, ktorej zomrie jediné dieťa a nevyzná sa v práve a medicíne, ani nemá dostatok peňazí na prístup ku službe drahého právnika. A(Smrťou dieťaťa sa jej zrútil svet a nepamätá si celé týždne si mesiace po jeho smrti.
• A iné je byť lekárom, ktorý má prístup ku zdravotnej dokumentácii, medicínske vedomosti, kontakty s kolegami, aj dosah na tím riešiaci prípad v regióne prostredníctvom poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

priznať obetiam spravodlivé odškodnenie za spôsobenú škodu a ujmu,

zaistiť obetiam prístupu ku spravodlivosti a pre páchateľov spravodlivý trest,

zrovnoceniť obete úmyselných aj neúmyselných trestných činov, veď aký je rozdiel, kto a s akým úmyslom vám zabije dieťa???!!!

Realizovať preventívne opatrenia, aby sa minimalizoval počet obetí, ktoré u nás zomierajú v dôsledku pochybenia lekárov.

Zavedenie zákona samo osebe nestčí.

Elena  16.8.2020