Keď zomrie niekto blízky, slová nič neznamenajú.
A vlastne ani nemáme tie správne slová v takej chvíli.
Dnes zomrel môj brat – a si uvedomujem, aký je rozdiel v odchodoch blízkych. V mysli sa mi nevdojak vynáralo porovnanie so smrťou môjho syna Maroška, ktorú som skoro neprežila. A uvedomujem si neporovnateľnosť tých dvoch strát.
Cítim smútok zo smrti brata, iste, ale je to prirodzený plač a prirodzený smútok. Náhle zomrel, no ľudia zomierajú. Smrť je súčasťou kolobehu života. Beriem jeho smrť ako smutnú, avšak prirodzenú vec.
Moje dieťa zomrelo pre závažné pochybenie lekárky, mohlo žiť. Maroško mal život pred sebou, smrť dieťaťa je zničujúca životná skúsenosť. Jeho zavinená smrť je zničujúca dvojnásobne. Nebol to prirodzený smútok, ani prirodzený kolobeh života. Dnes to viem porovnať.
Vo chvíľach, keď ľudia zomrú, premietajú sa nám spomienky, spoločne prežité okamihy. Zrejme, ja si teraz nevybavujem žiadnu spomienku. To je pre mňa profesijná signálka, že silný protitraumatický obranný mechanizmus vo mne pracuje. Mne ako empatikovi stačí ku silnej bolesti aj popis, ako veci prebiehali. Prijímam smrť, ale desí ma tá neúcta, ktorú majú po smrti ku jeho telu tí, ktorí ho z domu na pitvu odnášali. Myslím, že sme spravili zo smrti biznis a nie smrťou samotnou, ale našim spôsobom ako ku nej pristupujeme sa z nej vytráca ľudský aspekt a vypadáva z kolobehu života. Lebo v kolobehu života vnímam prirodzenosť každého obdobia, jeho zmysluplné stránky a jeho dôstojnosť. Tak len opakujem slová, ktoré som v blogu napísala nejaké tri dni dozadu – že spôsob fungovania našej spoločnosti nie je o neúcte ku smrti, ale o neúcte ku životu.
Nie je náhodné nič, čo sa deje v našich životoch, uvedomujem si intenzívne. Z knižnice som vybrala kopu kníh, ktoré chcem predať, a tak ich čítam, aby som sa definitívne rozhodla, ktoré pôjdu preč. Včera som čítala knihu Posledný skutok z lásky. Silná kniha, v podnadpise s otázkou ako zvládnuť, keď osud horší ako smrť postretne niekoho, koho milujete. Prečo sa mi táto kniha priplietla do ruky, vravela som si potom súhlasiac s tým, že sú v živote naozaj aj horšie veci ako smrť.
Bilancovala som potom, aký kus cesty som prešla vo vzťahu ku smrti. Stála som opakovane v konšteláciách za smrť, to mi pomohlo ku jej pochopeniu, a dnes viem, že je len prevádzačom. Že to svetlo stále svieti. Že veci nie sú náhodné. A že ten, kto to tu riadi je Zámer sveta, a mali by sme s úctou prijímať jeho vedenie. Druhou z cenných skúseností bol niekoľkodňový šamanský rituál smrti a zomierania, ktorým som prešla. Kým vo vzťahu ku bratovi spomienky mlčia, tu sa mi ich vynára celá hŕba v tejto chvíli…
V tejto situácii sa dokážem usmievať, lebo cítim vďačnosť za to, že tu bol. A že zostane súčasťou rodiny, lebo smrťou nič nekončí. Žil život podľa svojich predstáv, a tie sa od mojich predstáv o živote líšili. Ibaže aké právo mám ja posudzovať jeho život?
Odpočívaj v pokoji, brat náš…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty