otvorene

Ťažko sa mi toto píše.. Ťažko  v sebe hľadám slová v tejto chvíli.

Niekedy ani len netušíme hĺbku nitiek, ktoré vedú naše osudy.

Na včerajšiu „akciu ochranárov“ chcem reagovať. A že si podám viacerých, to verte!

V Tatrách zabili medvedicu a jej mláďa. Dva mláďatá pri tom ušli do lesa, kde možno neprežijú. Alebo ich tí vydarení „ochranári“ nájdu a tiež zabijú.

Ach, hej, kopem za medvede opakovane.

Písala som o medveďoch, ktoré zabili ochranári na Slovensku.

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/06/02/viem-ma-rany-zem-6-inga/

a

 https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/06/06/viem-ma-rany-zem-8-druhy-vykop-za-ingu/

A  aj o tom medveďovi, ktorý po ich pochybnom „výskume“ udusil obojkom, lebo slávni  experimentátori zabudli, že zvieratá rastú….

Bola to akcia storočia, „ochranári“ – to „eutanazovanie“ medvedej mamy a jej dieťaťa.

K nim iba jediné – mali by si nájsť výstižnejší názov toho ich spolku.

Už nikdy nepodporím žiadnu ich akciu a nič, čo by sa spájalo s nimi.

Ach, je mi ľúto tej medvedej mamy a jej mláďat.

Stačilo tak málo – mohli ich previezť niekam do lesov do zahraničia. Rusi by ich určite vzali, lesov majú ajajaj. Lebo u nás im veľa miesta nezostáva –  lezú ľudia skutočne všade, jačiac chodia lesmi. Časť lesov je poobhrádzaná na obory a súkromné majetky a vojenské priestory a čo ja viem čo ešte. No kde majú byť tie zvieratá? Les je ich jediný domov, patrí hlavne im, doparoma. 

Spomeňte si aj na našich spoluobčanov vystávajúcich popri cestách s košmi húb, malinami, orafanými nezrelými čučoriedkami a brusnicami. Všetko vyšklbú. Poľovníci vystrieľajú kopec zveriny. Čo majú žrať tie medvede?

Sedela som v nočnom tichu a pri písaní mi tiekli slzy. Nepovážte sa tu dnes písať kecy o tom, ako ochranári chránili ľudí pred nimi, neskúšajte to.

A médiá sa tiež vyznamenali podaktoré. Milý denník Pravda –  tak to je teda hanba napísať článok s názvom že medvedicu s mláďaťom nezabili, len uspali. Lebo ich zabili potom. Je to hanba, takto zavádzať nadpisom. Skutočne hanba takým novinárom.

Prezradím vám niečo hlboko osobné.

Ešte pred rituálom smrti a znovuzrodenia mi šaman hovoril o tom, že ma tam bude sprevádzať medveď. Stalo sa. Silové zviera šamana, ktorý kurz viedol, bol medveď, ako som sa dozvedela hneď v prvý večer

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/08/31/ano-8-poviem-vam-pribeh/

Keď sme o tom v ten prvý deň rituálu hovorili, spravil šamanskú cestu k tomu. Povedal, že môj osud je prepojený s medveďom hlbšie ako v tej chvíli chápem, že ma sprevádza životmi. Nedôverčivo som vtedy zareagovala – moje silové zvieratá sú predsa iné, prečo medveď by ma mal sprevádzať? Vyľakalo ma to pred cestou lesom. Iba sa smial a povedal zvláštnu vetu „s medveďom si spojená a on ťa stále vidí, ale prísť k tebe môže až vtedy, keď už bude múdry“.

V tom dnešnom nadrannom tichu sa mi vynoril šamanov hlas v pamäti, a tá jeho zvláštna veta s medveďmi súvisiaca – zvláštne, ako som ju vtedy potlačila v pamäti. Hm, raz jej porozumiem. Vlastne si myslím už teraz, že medvede sú múdre zvieratá, naozaj cítim akési prepojenie s nimi.

A ešte jedno viem isto už teraz – mali by sme ich chrániť,  a nie zabíjať.

Elena