Milujem rozprávky. To krehké, čo rezonuje v pozadí rozprávok a vedie nás nežne k zmúdreniu – je to nezničiteľná viera v to, že dobro vyhráva a že ak nestratíme nádej, tak niekde tam v diaľke sa raz všetko na dobré obráti. Že zlo sa síce snaží zapustiť korene hlboko, no neúspešné, pretože existujú hrdinovia, ktorí ho skôr či neskôr premôžu a svet si môže vydýchnuť.
Ach, áno, takže dnes blog o rozprávkach. Je prvý z jedenástky, ktorú ešte napíšem o tom, čo je v mojom srdci.
Milujete rozprávky tak ako ja?
Ja mám najradšej tie Rúfusom prebásnené. Akože to povedal o rozprávke „…rozprávka, plachá ako zvieratko, opodiaľ stojí, chcela by sa nás dotknúť úkradkom, aj sa nás bojí…“
Kedysi som napísala zopár rozprávok a aj som uvažovala, že niektoré rozprávky prebásnim, no po synovej smrti som prestala písať. Ale jednu rozprávku z tých pôvodne napísaných som aj uverejnila (ak chcete, nájdete ju na stránke Blogoviny.sk – je o bábike najšťastnejšej na svete). A veľmi ma teší, že oslovila deti a že si ju obľúbili, na školských súťažiach v prednese poézie a prózy ju občas prednášajú.
A veríte na rozprávky?
Ja áno. Pravdaže určite nie v takom slova zmysle, že čakám nejakého princa na bielom koni. Rozhodne nie som fanúšička princov. Vždy som v živote uprednostňovala srdce pred peniazmi. Ani neviem, či v niektorej rozprávke vystupoval dajaký schopný princ – a na čo by mi bolo nejaké nemehlo? V rozprávkach uspeli práve tí úplne obyčajní a skromní hrdinovia, ktorí boli statoční a vytrvalí, nedali sa odradiť neúspechom a mali láskavé srdce. Nevzdávali sa pri prekážkach a spoľahlivo drobnými krôčikmi šli za svojim životným šťastím.
Na druhej strane zasa ani ja nie som žiadna princezná, ani som o tom nikdy nesnívala. V živote som naozaj túžila len po tých úplne obyčajných veciach – vybudovať si hlboký partnerský vzťah (taký „navždy“), vychovať niekoľko detí, vykonávať zodpovedne svoju prácu, zachrániť svet…
Život ako v rozprávke…
Obvykle si pod tým ľudia predstavujú pohodlie a bohatstvo, bezstarostnosť, bezproblémovosť života. Taký život nemám. Ale zasa – ani som sa po ňom nijako nepachtila, k šťastiu som ho nepotrebovala a svoj život som smerovala úplne inak. Najväčšou hodnotou pre mňa boli moje deti. V tej mojej rozprávke som mala možno kamenistú cestu, ale veď predsa nie zlatá, ani strieborná, ale tá kamenistá je tá správna cesta… Synova smrť moju rozprávku rozsypala a tie čriepky mi akosi nejde zložiť do zmysluplného obrazu.
Vlastne ani neviem ako si šťastné pokračovanie môjho životného príbehu predstavovať…
Záverom…
Hej, rozprávky sú vryté hlboko v mojom srdci. Láskavé a krehké, hovoria o nádeji. Tak rúfusovsky… „neuhýba zlému, iba verí v dobro kdesi v húšti človeka, podobá sa trochu lesnej zveri, ktorá do tej húšte uteká…“
Prajem vám všetkým i sebe, naozaj úprimne a z celého srdca, aby tie naše životné príbehy mali šťastný koniec…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 3.9.2016
P. S.:
Prečo jedenástku o tom, čo je v mojom srdci, začínam rozprávkami?
Dostala ma dnes dolu správa v českej tlači o matke, ktorá minulý týždeň skočila pod vlak s postihnutým synom a nechala list mladšiemu synovi, že mu bez nich bude lepšie. A ešte viac diskusia k tomu článku, toľká úbohosť – neviem kam som dala rozum, že som to vôbec čítala…
Musela som smútok prekonať týmto blogom, aby sme ja i vy vedeli, že v tomto svete existuje i niečo dobré a čisté.
Celá debata | RSS tejto debaty