otvorene

Kam sa podeli naše detské sny? Aké sny živili našu dušu, keď sme boli deťmi? Naplnili sme ich, či sa kamsi sa vytratili a zabudli sme na ne, alebo ešte stále veríme v ich naplnenie?

Ako je to s našimi detskými snami, aj o tom ako si ich naplniť je dnešný blog. A pravdaže o jednom úžasnom človeku a jednej úžasnej knihe, ktoré s touto témou úzko súvisí.

Naše detské sny…

Naše detské sny idú s nami často životom až do dospelosti. Spomínate si niekedy na svoje detské sny? Po čom ste túžili? Preniesli ste si niečo z tých snov i do dospelosti?

Ako napĺňate svoje detské sny v živote vy sami? Viete si spomenúť na nejaký taký svoj sen, ktorý ste uskutočnili? A taký, ktorý by ste radi zrealizovali, možno raz? Máte taký svoj veľký detský sen?

Dokážete sa teraz usmievať pri spomienke na svoje detské sny – zahrieva vás pri srdci táto spomienka? Nezabudli ste na ne, však?

Moje detské sny…

Nuž, moje detské sny boli veľmi pestré. V prvej triede som pani učiteľku, ktorá nám neprozreteľne dala pred inšpektorom na hodine otázku čím chceme byť, natoľko šokovala vyhlásením „ja chcem byť prezidentom“, že ma po zvyšok školského roka presviedčala akou budeme úžasnou baletkou a keďže som robila mimoriadne pružne „šnúru“, vodila ma ju predvádzať i žiakom starších ročníkov. Neviem, či pomohla práve tá jej intervencia, ale prezidentom už byť netúžim.

Jasné, mala som potom aj iné detské sny, cestovateľské, paleontologické a ďalšie. Niektoré z nich sa naplnili už v detstve – ako napríklad vlastná izba vymaľovaná na modro, s nábytkom natretým na bielo (jasné, mama dala pretrieť bielou dve staré skrine, stôl a stoličku, posteľ sa tam už nevošla a izba bola studená, ale i tak to bolo pre mňa veľmi cenné). Niektoré z mojich detských snov som si plnila postupne – kúpila som si dogu. Lord bol úžasný, nemecká doga – modrá s bielymi znakmi. S Loušom sme zažili niekoľko nádherných rokov. A niektoré z mojich detských snov ma držia dodnes – život v dome so záhradou plnou kvetov a ovocných stromov, pokojne by som ho zrealizovala, kebyže sú priaznivé okolnosti…

Úžasný človek a úžasná kniha…

Sľuby vždy plním – a keďže som vám v úvode sľúbila úžasného človeka aj úžasnú knihu, bude o tom teraz reč.

Úžasní ľudia píšu úžasné knihy. Takže už je jasný vzťah medzi tým úžasným človekom a úžasnou knihou – ten úžasný človek tú úžasnú knihu napísal. Pravdou je, že do toho ľahko – radostného tónu sa teraz „tlačím“, pretože je to radostný aj smutný príbeh zároveň. A je aj veľmi silný.

Hovorí vám niečo meno Randy Pausch? Bol vysokoškolským profesorom, milujúcim manželom a otcom troch detí, aj mimoriadne láskavým a čestným človekom. Dokázal sa so cťou vyrovnať so svojimi životnými úlohami, aj problémami. A nebolo to určite jednoduché. V čase, keď ochorel na rakovinu a zostávalo mu pol roka života, malo jeho najmladšie dieťa rok, najstaršie bolo päťročné.

Napísal knihu Posledná prednáška, aj tú svoju poslednú prednášku v živote zrealizoval. Hovoril v nej – no hádajte o čom?

Posledná prednáška Randyho Pauscha…

Pravdaže hovoril v nej o tom ako môžeme napĺňať svoje detské sny.

Bol to múdry človek. Tak aj nazval svoju poslednú prednášku Ako plniť svoje sny.

Zdôrazňoval silu detských snov, aj to, že každý z nás si musí nájsť svoju vlastnú cestu na splnenie svojich vlastných túžob. Že poslaním rodiča nie je určovať sny svojim deťom, ale u svojich detí rozvíjať radosť zo života a naliehavú túžbu napĺňať svoje vlastné sny. A priviesť svoje deti k tomu, že si svoju cestu budú hľadať s nadšením a vášňou.

A v závere prednášky Randy Pausch vysvetlil, že šlo o dva klamania hlavou, pretože

• prednáška nebola len pre tých, ktorí sú poslucháčmi v sále. Usiloval sa v nej „sám seba vtesnať do fľaše, ktorú jedného dňa more vyplaví mojim deťom…“,

• prednáška nebola o tom, ako dosiahnuť svoje sny, ale ako žiť – hovoril o radosti z bytia, o veciach, ktoré pokladá v živote za dôležité a ktoré si cení. Pretože podľa neho ak sa uberáme správnou cestou, sny si nás nájdu.

Záverom…

Prajem vám ten správny smer, aby si vás našli vaše sny.

Elena Ištvánová, Predná Hora, 1.10.2016