otvorene

Niekedy hľadáme správne slová, správne miesto, správny smer.

A pritom sa veci dejú ako koráliky na niti. Vďaka tomu porozumievame, ako nič v živote nie je náhodné.

Sebestačné bývanie – väčší pozemok s vodou s kreatívne vybudovaným bývaním vyzerá v dnešnej situácii v spoločnosti ako rozumný nápad. I mne sa tá myšlienka preháňala hlavou predminulú sobotu. Už len nájsť správne miesto – žiadne veľké mesto, no dostupnosť mesta. To nestačí – zašepkal zdravý rozum – azda nechceš ísť niekam, kde je riziko tornád, zvýšený radón, prírodná rádioaktivita, hluk z letísk či diaľnice, vojenské výcvikové priestory, osady, skládky alebo záplavy?

To rozhodne nie – odpovedala som. No a ku hŕbe ďalších kritérií ma inšpirovala prehliadka geofyzikálnych máp. Zámer sveta sa pobavene chechtal nad mojimi krokmi. Vytiahla som z knižnice aj knihy o ezoterických miestach, miestach sily, putovaní krajinou a geomancii, mám ich kopu. To je lepší nápad, prikývol Zámer sveta, ale problémom je vízia.

Hej, uzavrela som sa voči ľuďom – mykla som plecom. Poobede v tú sobotu som pozerala film Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. Praví ľudia prichádzajú do života v pravý čas, a treba im urobiť miesto, zašepkal Zámer sveta. Hmmm, z tohto uhla pohľadu som ten film ešte nevnímala, zasmiala som sa. Je veľký scenárista Zámer sveta, a nevzdáva sa – a tak ďalej skladal zaujímavý diel. Rozprávanie o putovaní do Santiaga, o ktorom mi knihu nedávno podhodil, mi v tú sobotu večer prisunul v blogu príbehom ako putoval istý Čech. Prihodil aj compostelovské videjko nejakej slečny. A v nedeľu ráno mi dieťa píše – aha, čo sa mi objavilo v mobile, organizujú púť do Compostela.

Neplánujem ísť do Compostela – otočila som sa rázne k Zámeru sveta. Nemusíš, putuj kam chceš – ale pozri sa teraz na všetko ešte raz – zaševelil. Poslúchla som a – motto pána s blogom bolo, že vzťahy s ľuďmi sú najviac. Videjko, ktoré mlelo ako sa cesta spája s vytváraním dôvery k ľuďom, s ktorými putujeme, som po chvíli prestala pozerať. Putovať by som bola ochotná len s tým, komu by som verila už pred cestou – takže je to pre mňa bezpredmetné. Toľko k téme ja a ľudia.

Niekedy prestaneme cítiť spojenie s ľuďmi a stratíme ochotu byť s nimi prepojení. Dôverovať podľa mňa možno iba ľuďom, ktorí sú ako mesiac – sprevádzajú ma verne v temných časoch. A včera ráno som našla k tomu ďalší dielik skladačky – iba ľudia, ktorí sami zažili zradu, nás nezradia. Veru, múdry nápad, tak to je.

Minulou sobotou mi priplával facebookom horoskop, podľa ktorého s potlačenými pocitmi mám urobiť tento mesiac poriadok. Zamyslela som sa. Poznám i dobrých a čestných ľudí – povedala som Zámeru sveta – a keď pozerám Utajeného šéfa, vidím že ich je vo svete dosť – ťahajú dve práce, aby zarobili svojmu postihnutému dieťaťu na nový vozík, konajú zodpovedne a obetavo nesú životné záväzky, tých ľudí si vážim. A je veľa ľudí, ktorí neprejdú ľahostajne okolo mačiatok či psíka, ktorých nejaký bezcitný hlupák vyhodil a ponechal osudu, mám úctu k ich láskavosti. Ale pokecové rajdy píšuce si so ženatým chlapom ma posunuli od ochoty vidieť v každom dobro. Mohla by som ich vidieť súcitne, ako zúfalo osamotené a preto loviace na Pokeci hocijakého chlapa – ale už nebudem tolerovať nečestnosť.  Nechcem mať okolo seba takých ľudí – a rozhodne nijakých ľudí do svojho života nehľadám.

Vidím, zasyčal. Napíš trebárs každej z nich na pokeci, čo si o nich myslíš, alebo im choď napľuť do tváre –  ak tak dáš preč hnev, ktorý nesieš.

Neviem či je to strach, hnev, alebo hlboké sklamanie z nečestnosti bez hraníc – povedala som Zámeru sveta – prestala som veriť ľuďom, prekáža mi aj solidárny systém. Lenže ich nezmenia moje slová či činy. A prešla by som rozhodne veľkú časť Slovenska, keby som mala ísť všetky pokecové šlápoty z čias manželstva poopľúvať. To má byť to putovanie? – povedala som medovo.
Rozosmial sa. Tvoj humor mám rád. Ale, prosím, vráť sa k dôvere. Spomeň si na život dračieho bojovníka.

Ach, áno, život pri jazere a modravé hory v diaľke. Sen, ktorý sa mi vynáral v detstve – a ktorého prepojenie s minulým životom som presne pochopila vďaka šaolinským filmom pred časom – písala som o tom aj v blogu vtedy.
Malo to predsa vtedy význam, po hlbokej zrade mi to predsa chránilo život – pripomenula som Zámeru sveta. Nepotrebujem nijakých ľudí ani teraz – jediné čo potrebujem urobiť, je chrániť sa a mať od nich pokoj, podotkla som.
Mačka mi prebehla notebookom. Compostelovské videjko sa rozbehlo a zaprotirečilo: Jediné čo potrebujete urobiť, je vstať a ísť.
Rozosmialo ma to. Vstala som a šla – nie putovať, isteže.

Asi každý z nás má nejaký životabudič, ktorý mu pomáha v ťažkej chvíli. Do poličky po fľaštičku som šla – siaham po nej v nepohode. Teda aby sme si rozumeli – je to fľaštička s toaletnou vodou. Letný čas Toma Tailora, v tej vôni sa odráža radostná esencia pohodového letného dňa, ako píšu. U mňa je to vôňa lúky plnej kvetov, čo v nej cítim – len tak tam ležím v tichu a pohode, a čas plynie s oblakmi. Pár kvapiek na zápästie, a som na tej lúke. Chvíľu idem vôňou, ktorá sa rozvíja, vdychujem ju a sprítomňujem sa, je mi trochu lepšie. Trochu.

Zámer sveta pokračoval v preškoľovaní. Knihu Znamenia, ktorú som chcela už dlhšie čítať, mi konečne prisunul. Vedel, že za úvodným príbehom o zvláštnom odkaze mŕtveho dieťaťa matke pôjdem ako zhypnotizovaný had. Koincidencie sú silou v našich životoch, v tom má kniha pravdu. A predstava vesmír požiadať o konkrétne znamenie v konkrétnej veci ma dostala. Znamenie ohľadne môjho putovania si dám? Otvorím knihu náhodne, čo je pre mňa v prepojení s tým putovaním dôležité, kniha? Deti a medvede – dokonca to je nadpis kapitoly. Ach, máš zmysel pre humor, Zámer sveta. To si ma fakt dostal. Deti, jasne – to putovanie je prepojené s mojim synom. Prajem si, aby si vykročila, povedal v konštelačke, kým som ho nechala ísť.

Rozplakala som sa. Lebo o mojom putovaní viem dávno – konštelačka mi predpovedala pred štyrmi rokmi, že pôjdem putovať, a tá cesta vraj má hlboko zmeniť môj život. Áno, to by malo byť to vykročenie, o ktoré ma žiadal môj mŕtvy syn. O ceste mi potom hovoril i šaman, sprievodcom ti bude medveď, povedal so smiechom. Zaspomínala som na časy môjho rituálu zomierania a znovuzrodenia, ach. Síce srdcom chcem ísť lesom, nijaké iné púte ma nelákajú, no každý rok to niečo prekazilo. Je prekážkou tej cesty môj podvedomý strach ísť lesom sprevádzaná medveďom? Súcitím s tými zvieratami, párkrát som sa ich i v blogu zastala, ale nie je to moje silové zviera a ešte stále nerozumiem, čo mi prináša. Medveď by nemal byť iba o sile a veľkosti, ale aj o múdrosti – počula som šepotanie Zámeru sveta. Som na medvede akosi citlivá – teraz ich strieľajú a strieľajú, a tak už zasa sledovanie správ úplne ignorujem. Prispeli k tomu správy z minulého týždňa. Predstava ako medvieďaťu zabili rok predtým mamu, potom ono samo bojovalo o život v lese a prežilo a teraz ho ako dvojročného medvedíka zabili, lebo chodil do záhrad na čerešne – čo dali v správach pár dní dozadu – to bolo na mňa moc.

Je zvláštne, ako nás posunú udalosti dobré i zlé. Stretnutie s naozaj zlým človekom minulú stredu mi ukázalo čosi podstatné – aké je dôležité šíriť dobro a súcit. Nedať sa takému človeku vyprovokovať a len súcitne vnímať tie kvapky zla čo z neho odkvapkávajú dookola.

Musím ísť putovať čím skôr, kým tí blázni zasa koronacirkus nerozbehnú naplno, veď už začínajú – rozhodla som sa. Mám ešte týždeň nutných pracovných povinností, a potom môžem ísť.  Na Brdárku pôjdem, konečne – teda tam určite. Aj na tú Červenicu.

Vstala som ešte raz k poličke. Druhá fľaštička – nie typicky ženský, ale unisex parfum. Mne tá vôňa pripadá závratne krásna. Vonia mi ako zem po daždi, ako život. Má dvojakú dušu, sladkohorkú. Nadychujem sa vône. Dýcham, žijem…

Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí takto voňajú – povedala som Zámeru sveta.
Dýchaj, dýchaj, vykroč – zašepkal ten tvrdohlavec.

Elena