otvorene

„To, co se neuskutečnilo, musí někde být…“

                                           (Macháček, Výlety do snů)

Otváram svoj veľký sivý zošit, kedysi dávno v mladosti som si doň zapisovala citáty a múdre myšlienky, úryvky z kníh, ktoré ma oslovili. Jasné, Macháček je tam.

A otváram tiež ešte jednu jedenástku blogov. Prečo práve Ariana? Hm, to meno má pre mňa hlboký význam, natoľko hlboký, že vám o ňom nič nepoviem – dokonca som uvažovala, že jednu z dcér tak pomenujem. Ale tí, ktorí čítate môj blog už dlhšie a naozaj pozorne, viete – to meno sa tu už raz objavilo. Áno, je to tak, v jednom z mojich blogov naozaj je.

Plánujem v tejto jedenástke niektoré veci ešte douvažovať. O čom budeme uvažovať v dnešnom blogu, je dostatočne jasné  z Macháčkovho citátu v úvode – o snívaní, našich snoch a o tom, kam sa strácajú v živote, aj o jednej krásnej knihe, s tým spojenej.

Uvažovali ste niekedy o tom, kam sa podievajú naše sny?

Nie tie, ktorí sa nám snívajú, keď spíme, ale tie, ktoré si vysnívame ako svoje predstavy a túžby. Pre mňa je táto téma lákavá, kedysi som snívala naozaj veľa. Ach, áno, kedysi som mala veľa, veľa snov.

Myslíte, že ten Macháček má nakoniec pravdu, a že tie naše sny, ktoré sme nezrealizovali, niekde musia byť – možno ticho a vytrvalo krúžia nad našimi hlavami a stačilo by natiahnuť ruku a niektorý z nich chytiť do dlaní? Alebo len ticho natiahnuť ruku a niektorý z tých našich krúžiacich snov by na ňu jemne zosadol, ako dúhový motýľ…

Ktovie, ja som to prestala skúšať…

Po synovej smrti som si prestala kresliť dom so záhradou, čo bola moja obľúbená zábava po niekoľko rokov. Hlavne cez vianočné sviatky, keď som konečne mala dlhší oddychový čas doma. Vonku ticho snežilo sedeli sme v teple obývačky, Maroší pozeral televíziu a hral si na klavírikoch, ja som plietla alebo háčkovala a v medzičase som si vytiahla nejaké časopisy o bývaní, prezerala som si ich a kreslila som si do zošita, ako by vyzeral môj ideálny dom pre našu rodinu, ako by v ňom boli usporiadané izby – každé z detí tam malo svoju vlastnú izbu, moc po tom túžili. A zakresľovala som si tiež, čo všetko by bolo v záhrade… Mala som peknú hŕbu náčrtov, vlastne

ešte kdesi sú založené v mojich fascikloch, ticho spia…

Istý čas potom po synovej smrti moju dušu živil sen o jednom veľkom projekte – Území anjelov. To ma držalo dlho a skutočne silne, ťažko som sa toho sna vzdávala.

No hej, to boli také dva moje veľké sny…

O snívaní a snoch…

Sny a predstavy, ktoré máme, sú možnosťami, ktoré by náš život nejakým spôsobom zmenili, posunuli by ho nejakým smerom… Rôzne sny rôzne..

Bolo by zaujímavé mať možnosť nahliadnuť na svoj život, akoby v paralelných vesmíroch – ako by vyzeral, keby sme niektoré veci urobili inak, keby sme dali priestor svojim snom, keby sme im viac verili a odhodlanejšie za nimi šli, alebo keby sme mali odvahu za svojimi snami rázne vykročiť.

Zrejme by sme potom za svojimi snami naozaj kráčali, keby sme pochopili, aké zmysluplné môže pre nás byť ich napĺňať…

Úžasná kniha…

Kniha, ktorú vám dnes spomeniem, je zasa jedna z nenáhodne náhodných – kedysi pred rokmi, som tak prišla do kníhkupectva, náhodne som siahla do českej literatúry a vytiahla som práve túto knihu. Otvorila som ju náhodne a očarila ma. Takže už dlhé roky spočíva v mojej poličke obľúbených kníh. Volá sa Hodinky pána Balabána a napísal ju Jaroslav Havlíček.

Ach, áno, hovorí vám niečo ten názov? Že nie? Nuž, je to kniha VZDOROROZPRÁVOK, v origináli to znie pre mňa krajšie – „vzdoropohádek“, alebo aj  – ako ich nazýva autor  „trucpohádek pro velké děti, pro dospělé….“

Čas letí k Vianociam, tak ako to opisuje Havlíček v jednej z jeho „trucpohádek“.  Hovorí v nej o bohu svojho detstva,  o detskej viere a dôvere v zázračno. Písal ju v situácii, kedy  „túžba veriť otupela a starý domov bol ďaleko…“

Ako píše  „pred rokmi, keď obloha bola inak modrá a, stromy jasnejšie zelené a sneh belší, bol to dobrý boh môjho detstva, ktorý neviditeľný a príliš tichý než aby sa dal poznať, ma viedol krajinami svojich oblačných snov.“  

Áno, detstvo je v živote obdobím, na ktoré si väčšina z nás rada spomína.  Je to čas zázrakov, bezstarostnej a bezhraničnej dôvery…  Havlíček úžasne vystihol tú atmosféru hlbokého bytostného prepojenia   „…v jeden z tých večerov… ako každý večer…sníval s nami, sedel s nami, načúval nám, čudoval sa s nami, šťastný cítil sa s nami – boh môjho detstva…“  

Áno, dobrý boh nášho detstva, podporujúci naše sny a dôveru. Až v dospelosti, keď nás život poobíja, túžba veriť otupieva a vzdávame sa bezhraničnej detskej dôverčivosti, dychtivej nádeje a krajiny oblačných snov…

Záverom…

To, čo pokladám z hľadiska snov za dôležité, je mať takú silnú nádej a dôveru k životu, aby sme svojim snom dokázali dať príležitosť. Je to na nás, aby sme im dali príležitosť…

Ako to povedal Dubois „…dôležité je byť schopný v každom okamihu obetovať to, čím sme, pre to, čím by sme sa mohli stať…“

Presne to pokladám za podstatu snov v našom živote – dôvera, odvaha, nádej, rozhodnutie vykročiť. Tak vznikajú v našich životoch všetky veľké a dôležité veci, projekty, vzťahy,…

Ibaže ľudia budujú mnoho múrov, ale málo mostov – povedal Pire. Preto sa mnoho snov nenapĺňa…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 18.11.2016

P. S.: A toto bol jeden malý splnený sen – z narodenín mojej najstaršej (dcéry Kiky)  štyri roky dozadu

Orsay