otvorene

Svetlá…

Svetlá žiariace v tisícoch odtienkov – svietivo biele, sviežo zelenkavé, chladne modrasté, nežne ružovkasté, veselo oranžové, ohnivo červené, či zlatisto žlté…

Mihotajúce sa svetlá, všade okolo nás, Slnko, deň, hviezdy, uvažujete niekedy nad tým, koľko svetiel v živote stretávame?

Takže o tom dnes…

Ľudia sú ako svetlá.

Niektorí vydávajú svetlo ako slnko na pravé poludnie – sú nápadní, na prvý pohľad strhávajúci pozornosť svojim výzorom, správaním, takí „hluční“, neprehliadnuteľní, niekedy až páliví.

Iní sú ako svetlo dňa, stretávame ich a vidíme ich, prechádzame popri sebe navzájom, ale neupútajú nás.

A sú ľudia – ako hviezdy, malé svetielka žiariace v tme, ich tiché plamienky nás obvykle nezaujmú na prvý pohľad, ale v jednej chvíli začíname očarene vnímať ich silu.

Pravdaže, každému z nás sa páči iné svetlo – niekto sa vytešuje v poludňajšej úpeke, niekto sa cíti príjemne v dennom svetle a niekoho, podobne ako mňa, očarí tiché svetielko v tme.

Svetlá…

Hej, ľudia sú ako svetlá.

Nerozumiem si príliš s ľuďmi – slnkami, nemám rada poludňajšiu horúčavu. Denné svetlo mi neprekáža, ani ľudia, ktorí ho predstavujú, ale mám najradšej ľudí – tiché svetielka, ako blikajúce hviezdy, obyčajných a skromných, ktorých svetlo vynikne práve vtedy, keď zostaneme ticho vnímať ich čaro. Tžch jednoducho milujem.

Sú ako plamienok sviečky v tme, jej svetlo sa prihovára našej duši oveľa intenzívnejšie ako slnko v pálivé poludnie. Dodáva nádej. A ľudia – plamienky sú podobní, úplne prirodzení, obyčajní a človeku sa pri nich dýcha radostne. Cítime z nich ľudskú prítomnosť.

Príbeh…

Hej, sú ľudia ako svetielka v tme. Pre mňa úžasne to vystihol Exupéry v Pošte na juh – keď takého človeka stretneme, nachádzame zmysel vecí. Kráčame po jeho boku svetom a objavujeme konečne jeho vnútro…

Pre mňa bol takým človekom môj syn.

Raz moja stredná dcéra Svetlanka v škole na akúsi školskú konferenciu zostavila powerpoint o právach postihnutých detí. Spravila to veľmi pekne, popri právach popísala ako je svet postihnutých detí podobný tomu nášmu a ukázala to na príklade Maroška a jeho sveta – ako sedí na lavičke, ako sa hojdá na hojdačke, ako sa díva do slnka aj priviera oči, ako sa vie smiať i plakať, hnevať sa i radovať, ako nosí so sbou plyšáka alebo tikety všade, naozaj všade. To je fakt, Maroško si tikety či obľúbeného plyšáka bral so sebou i do vane. Ja mu nosievam tikety dodnes, dávam mu ich ku klavírikom na jeho koberek, na kôpku.

No hej, našla som ten starý powerpoint, keď som teraz triedila zachránené údaje z poškodeného harddisku. Pozerala som si ho dlhio, dlho, dlho…

Môj synček, moje svetielko v tme. Ach, hej, napísala som o tom i báseň, nejakých osem rokov dozadu. Dokonca som ju i dala kedysi tu v blogu

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/09/25/svetla-maroskovi/

Má pre mňa moc hlboký význam. Tak ako môj syn, ktorý ma naozaj hodne naučil o svete a o živote.

V tomto blogu od jeho začiatku kopem za svoje dieťa. Pretože láska je to, čo pretrváva cez hranicu času…

Záverom…

Ak máte takého človeka  –  svetielko v tme, ktorý vás hlboko chytí za srdce, žite intenzívne každú minútu s ním. Pretože raz tu nie je..

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 2.12.2016

P. S: : Maroškov úsmev bol pre mňa plamienkom v tme. Tak úprimne sa usmievajú len ľudia s čistým srdcom, že úsmev prežiari celú ich tvár.

Orsay