otvorene

Prihadzujem ešte jednu jedenástku. Prečo? No lebo, mám na to dobrý dôvod. Takže o čom bude? Uvidíte, nechajte sa prekvapiť. Ale aspoň niečo dám – bude o mojej filozofii bežného života, o jeho dychu…

Takže v dnešnom blogu o dnešku…

Dnes…

No jasné, obvykle som „veľká hrdinka“,  neplačem kvôli sebe. Ale po dnešnej nočnej  „čajovej párty“, kedy som podchvíľou varila čaj mojej najmladšej dcére Jazmínke i sebe (súťažíme zrejme, ktorú viróza zasiahla viac, objektívne priznávam, že ona má vysoké teploty, kým u mňa prevládajú bolesti ucha a kašleme rovnako), som bola hodne krehká. Teda – v noci som sa ešte držala, dokonca som napísala prvý dnešný blog a aj jednu esej – pracovne (snažím sa zarobiť si teraz na jedno vzdelávacie podujatie, kam by som rada šla a aj mi tam držia miesto), ale od rána som bola natoľko slabá, že mi slzy do očí vháňalo kadečo.

A tak sa týmto blogom snažím zasa trochu zmobilizovať.

Sme spomínali…

Manžel teplotoval od pondelka, chorobu doma vyležal a dnes už sršal vtipom – rozprával deťom, ako ma priviezol na tretí deň po pôrode najstaršej dcéry cisárskym rezom domov (vtedy sme žili ešte v garsónke) a potom šiel na ďalší deň nakúpiť do Revúcej a ja som medzičasom úplne sama prestavila nábytok. Takže mňa nezdolá nejaká viróza a stačí trochu mojej dobrej vôle…

Vonku za oknami husto snežilo…

A mňa vtedy na Prednej Hore zmáha depresia, pretože je problém s dopravou do práce, aj z práce. Vliecť do kopca tašky s nákupom, ak pre neupravené cesty autobus nevyjde hore na kopec, ozaj nie je bohviečo.

A tak som pre  útechu siahla na chvíľu po knihe.

Ts, ts, čože som čítala…

Čítala som jednu z mojich „poličkových“.  Neviem, či poznáte Kathy Letteovú (teda presnejšie – jej knihy – u nás z nich vyšlo napríklad Manželství na dobu určitou s podnadpisom Milovat, ctít a podvádet, alebo Jak zabít manžela).

Ja mám doma jej knihu O mé rodině a jiných mimozemšťanech.  Je to príbeh presne podľa môjho gusta – hodne láskavý a plný humoru – o živote Lucy, matky autistu Merlina, ktorá ako hovorí prebal knihy  „zápasí kvôli nemu s celým svetom, aj sama so sebou“.

Ak ste tú knihu nečítali a siaha po vás svojimi tlapami „deň – blbec“, tak toto je tá správna kniha do nepohody. Dovedie vás k tomu, že mamke Lucy budete moc a moc fandiť, a že sa budete smiať nahlas – napríklad, keď Lucy na otázku svojej sestry  ako to všetko zvláda, sucho odpovedala „alkoholom a drogami“ (samozrejme, že nie, jej jediná droga je humor).

Myšlienka, ktoré sa v knihe mi páči…

Merlin sa na mňa usmeje. A ja sa usmejem na neho. Usmievame sa na seba očami. To je jazyk, ktorý sa Jeremy nikdy nenaučí – tajný jazyk srdca.

Prichádza nejaká lekárka. Pýta sa ma na meno môjho syna.

„Merlin… Volá sa Merlin, pretože som chcela, aby bol iný ako ostatní.  A on je…“ odpovedala som hrdo. „Je fascinujúci, oslňujúci, očarujúci…“

Záver…

Veď hej, presne také deti s postihnutím sú. Učia človeka žiť zmysluplne. Naučia nás o živote viac ako ktokoľvek iný na svete…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 13.1.2017