otvorene

O, nie, nie, nie. Breivik zasa raz skúša, kam až siaha ľudská hlúposť. Nie ľudské práva, lebo tie majú hranice jasné.  Takže o tom dnes v mojom blogu…

Hlúpe očakávania…

Hlúpe očakávania sú v živote zdrojom mnohých problémov, až tragédií. Nepochybne medzi hlúpe očakávania môžeme zaradiť i predstavu, že ak sa budeme správať láskavo k Breivikovi, Breivik sa polepší.

Breivik sa nepolepší. Nie je schopný cítiť súcit. Breivik je psychopat. A polepšenie psychopata je asi také pravdepodobné, ako že dážď začne pršať zo zeme do neba. Je to skrátka proti logike, proti zdravému rozumu i proti realite.

Jeho nápravu je rovnako absurdné očakávať, ako  keď očakávame, že nás nezožerie lev, lebo sme ho nezabili my. On nerozumie reči súcitu, ohľaduplnosti, empatie. Je krajne egocentrický – „já, já, já, jenom já…“.

Predvádza sa.

A my ho v jeho narcizme a sebasústredenosti podporujeme. Má kopu výhod, média preberajú jeho fotografie s „hajlovaním“. Raz za pol roka nabehne do súdnej siene, aby si spestril život, veď prečo nie a začne poukazovať, aké on má nenaplnené práva…

Ozaj sme padli na hlavu? Som jednoznačne proti takto choro chápaným ľudským právam.

Som za to, aby v médiách pri akejkoľvek správe o ňom bola len začiernená fotografia, pretože práve to je najväčší trest pre egocentrického psychopata.

Polepšenie…

Na „polepšenie“ po nejakom zlom čine musí u človeka existovať hranica v prežívaní, myslení a správaní:

• páchateľ musí sám prijať, že spraviť niečo zlé a mať pocit hanby a viny. Breivik nič také nemá.
• páchateľovi musí byť ľúto obete, súcitiť s ňou, Breivik nič podobné nezažíva,
• páchateľ musí pomenovať otvorene, že to on obeti ublížil a že mu to je ľúto. Breivik to tak nevidí.

Breivik neľutuje svoj čin. Jediné, čo ľutuje, je to, že nepostrieľal viac obetí. Jeho nápravu je rovnako absurdné očakávať, ako  keď očakávame, že nás nezožerie lev, lebo sme ho nezabili my.

Breivik a ľudské práva….

Breivik i každý páchateľ by mal mať len toľko ľudských práv, koľko ľudských povinností akceptuje.

Krucinál, uvažuje vôbec niekto z tých zástancov ľudských práv Breivika, ako asi toto jeho vymáhanie „ľudských práv“ pôsobí na príbuzných jeho obetí?

Má celu o rozlohe 30 metrov štvorcových, s televíziou a hernou konzolou, s bežeckým pásom. Od súdneho pojednávania v lete minulého roka s ním dozorcovia hrajú karty. Rozprávajú sa s ním každú hodinu. Sám si varí kávu i jedlo. A ešte i tak nie je spokojný.  Cíti sa izolovaný a chce viac komunikácie.

No tak ja mám návrh – nech  „chudáka Breivika“  navštevujú príbuzní jeho 77 obetí. Môžu mu rozprávať, ako sa spoločnosť stará o ich pocity, ich práva a akú pomoc po tom jeho čine poskytuje im.

Záver…

Ja sa hanbím za to, kam v európskej spoločnosti zašlo chápanie „ľudských práv“, zvrhlo sa na frašku.

Takto ponímané ľudské práva stratili rozmer etiky a morálky. Pretože ak v ľudskej spoločnosti práva páchateľa dominujú nad právami jeho obetí, tak v nej je niečo naozaj zhnité.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 19.1.2017