Búrka revala podchvíľou počas víkendu. Valila sa vo vlnách, a sotva utíchol trochu jej hlas, opätovne sa rozoznel naplno. To, že u nás vyčínalo počasie „nad normu“ vidieť aj z článku v linku
Žijem síce v horách, no i u nás robia prudké búrky problémy – ak som pred tromi rokmi putovala dva roky denne do práce a späť viac ako tri hodiny obchádzkou cez národný park Muránska planina kvôli v búrke spadnutej ceste, tak sa niet čo čudovať, že opätovný rozpad cesty smutne cestou do práce teraz sledujem. Kanál na ľavej strane cesty je upchatý lístím, nečistený pravidelne, a na pravej strane cesty vidno už úplne jasne, ako je opätovne splavovaná.
Blesky a hromy ma desia, ak som vonku, hodne ma desia. Ukrytá doma som myslela na moje stredné dieťa, ktoré v sobotu nadránom vylievalo zúfalo vodu z domu, lebo kvôli prerábke zložili strechu a kryciu plachtu roztrhlo. Spomínala som súcitne aj na zvieratá bez domova moknúce vonku, a na ľudí žijúcich v oblastiach, kde je voda v takomto počasí hrozbou záplav. Moje šamanské ikaro preto znelo s prosbou Zámeru sveta o upokojenie toho divokého počasia. V nedeľu podvečer na temnú oblohu tiahnucu sa od horizontu k horizontu potom vyhodil Zámer sveta zmierlivo dúhu. Nádherne žiarivú, obrovskú, zdvojenú, trblietala sa ako zázračný most. Mobil nezachytil nič z jej úžasnosti. Presne ako facebookové diskusie, ako falošné hry a pozlátko tejto spoločnosti – zašepkala som Zámeru sveta – chýba mi v tej fotke ozajstnosť.
Pokýval hlavou – Takže ozajstnosť je pre teba najviac?
Prikývla som. Kedysi som v blogu písala o ozajstnosti, vynorila sa mi spomienka
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/04/09/hladanie-4-byt-ozajstny/
Fakt, králiček Sameťáček …když začneš být Opravdový, tak už ti díky vší té lásce vypadaly chlupy a už nemáš oči a jsi celý odraný a nožičky ti visí jenom na vlásku. Ale na tom všem vůbec nezáleží, protože jakmile jsi Opravdový, tak nemůžeš být ani ošklivý, leda snad pro lidi, kteří tomu nerozumí…
Uvažovala som vtedy aj o zraniteľnosti. Hej, keď sme zranení, sme menej zraniteľní, opatrnejší – povedala som Zámeru sveta, lebo zo svojho sveta vyhádžeme kadečo zraňujúce a zraňujúcich ľudí do svojho sveta ani nevpustíme. Iste, každý človek nás môže zraniť – ibaže niekto nechtiac a nevedomky, s úprimnou ľútosťou nad tým a vyhnutím sa podobnej chybe opäť. Tam je namieste súcit a porozumenie, že sme ľudia a občas robíme chyby. No niekto zraňuje iných bezohľadne a dookola, je mu to jedno – tu zjavne nejde o ľudskú chybu, ale o morálne pokrivenie. Takým ľuďom druhú šancu nedávam. Je to realistický postoj, kecy o odpúšťaní sú tu iluzívne, lebo u týchto ľudí nejde o psychologický, výchovný deficit, ale neurologický, ako som čítala v múdrej štúdii minulý týždeň. Takže zmena u nich je vždy účelová a krátkodobá, dávanie ďalších šancí dookola im sa volá „strata času“.
Na druhej strane sa nesnažím byť nezraniteľná – zraniteľnosť mi pomáha byť úprimná k sebe. Keď mám odvahu vyliezť z ulity pohodlia neosobných blogov o spoločenskom a politickom dianí k uvažovaniu o sebe a svojej ceste, tak ma vždy o krôčik Zámer sveta dopredu posunie. Ale sú to len také občasné záblesky, v letiacich dňoch nemám veľa času a energie uvažovať o sebe. Mám rada okamihy pohody, len tak pre seba vtedy som – na balkóne pozorujúc oblaky. So šálkou horúcej polievky alebo čaju, alebo so šálkou ľadovo-ľadového džúsu. Nie je takých chvíľ veľa – no uhnala som si chronický spánkový deficit mojou drinou, takže spomaľujem a posúvam hranicu, čo som ochotná robiť pre iných a za iných. Vidím teraz kus cesty, ktorý som odvtedy, ako som ten blog písala, prešla. Fungovala som príliš súcitne, na úkor seba a svojho vyčerpania. Prestala som chcieť pomáhať všetkým. Dnes mi je zle pri rečiach, ako máme vytvoriť súdržné spoločenstvo – vážne, s ľuďmi ktorí sa neštítia využívať iných či ubližovať im? Neviem si predstaviť ani regionálne spoločenstvá – museli by sa od niektorých ľudí oddeliť a nebrať ich do spolku. Taký spolok môže existovať jedine na báze zodpovedného fungovania všetkých členov.
Asi by som mala pokecovým šlápotám poslať ďakovný list, lebo bez nich by som sa ešte stále správala súcitne a ohľaduplne i voči tým, ktorí si to vonkoncom nezaslúžia.
Pozri, neviem presne čo po mne chceš teraz – povedala som Zámeru sveta predvčerom. Lebo fakt neviem odhaliť posolstvo.
Poznáte ten pocit, že chceme niečo pochopiť, no význam nevidíme? Je to ako tie obrázky s optickým klamom, že máme odhaliť popri tom očividnom aj druhú možnosť videnia toho obrázku – ukáže nám niečo nové, na prvý pohľad nevidené… Ako hovorí expert na ochranu osôb De Becker, intuícia to s nami vždy myslí dobre a nikdy sa nemýli. A tak i ja načúvam jej tichému hlasu a práve intuícia ma viedla kedysi, keď som tretí diel trilógie od Deveraux s názvom Stále kúpila, a potom som prácne zháňala po čase aj prvý a druhý diel. Už dva týždne sa vraciam k tej knihe, posolstvo z nej sa snažím pochopiť, Nevidím stále, čo z toho je pre mňa dôležité.
Pomôž mi, prosím, Zámer sveta, ukáž mi to, zaprosila som.
Otvor náhodne blog – rozosmial sa.
Tak. Mám, no https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/04/06/hladanie-1-su-dni-ked-nachadzame/
Ach, je o nachádzaní – a môj pocit pri odhaľovaní posolstva je presne na štýl tej ruskej rozprávky „choď tam, neviem kam, dones to, neviem čo…“
Hm, čo ma v tom blogu zaujalo – ako mi pomôže k tomu posolstvu? Citát Elisabeth Kubler-Rossovej, naozaj sa mi moc páči. Povedala, že „ľudia sú ako vitrážové okná. Svietia a trblietajú sa, keď na ne zvonku svieti slnko, ale keď príde tma, ich krása sa odhalí len vtedy, keď zvnútra žiari svetlo…“ Iba v tme prídeme na to, kde to svetlo zvnútra žiari.
No áno, iba ľudia s vnútorným svetlom sú pre mňa dôležití stále.
Stále? Tak sa predsa volá tá kniha. A ten blog je o nachádzaní? Ááááá, tak sa teraz smejem so Zámerom sveta pochabo spolu…
Elena
K diskusii luna5 Ďakujem za kompliment, každopádne musím úprimne priznať, že nežijem scenár Cesta hrdinu. Netúžim byť silná a nesnažím sa ani žiť odvážne, ale pravdivo a slobodne. Celá moja filozofia je v záhlaví môjho blogu od začiatku – žiť každý jeden deň v záplave dní. A Zámer sveta by vám určite povedal, že ak sa majú naše cesty niekde stretnúť, tak sa stretnú.
Elena, čakala som na nejaký podobný blog, lebo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty