otvorene

Dnes spravíme ďalší krok na Ceste líšky.

Uvažovali ste niekedy o tom, čo to znamená „byť pokorný“? Tak naozaj od srdca pokorný? Niekedy si ľudia predstavujú, že pokora znamená byť na kolenách, ponížiť sa pred inými a pokladajú ju za znak slabosti. Ibaže tak to rozhodne nie je. Pokora je z môjho pohľadu súčasťou nášho múdrenia, a tým aj zosilnievania. Je to prejav vnútornej sily. A schopnosť byť hlboko pokorný pokladám za mimoriadne cennú vlastnosť, typickú pre veľkých ľudí…

Takže v dnešnom blogu o pokore a o kadečom, čo s ňou súvisí…

Čo je to pokora…

Skúste si sami zodpovedať na túto otázku, kým budete čítať ďalej. Čo je to pokora podľa vás a čím je pre nás dôležitá?

Hm,…

Takže ak už viete svoju odpoveď, poďme k tej mojej predstave.

Ja pokladám pokoru za jednu zo silných vlastností zrelého človeka. Je dostatočne silný a múdry na to, aby dokázal povedať –

• „neviem všetko“,
• „nie som dokonalý a robím chyby“,
• mám úctu k Životu, Zemi, Vesmíru,
• sú veci, väčšie ako ja.

Neviem, všetko?

Platí priama úmera…

Čím viac sme zrelí a čím viac životnej múdrosti sme nazbierali, tým sme pokornejší. Prílišné zahltenie vlastným egom a pocit nadradenosti pre nás rozhodne nie sú prínosom, ľudským obohatením.

Chesterton to krásne obrazne vystihol, že „pokora je matkou obrov. Veľké veci možno vidieť len v údolí,  z vrcholkov vidíme veci len malé…“

A viete, čo je z môjho pohľadu paradox? Že čím viac v živote skloníme hlavu, tým viac vecí vidíme a chápeme.

Pokora oslobodzuje…

Je rozdiel medzi sklonením hlavy a ohnutím chrbta – niekedy tento rozdiel nechápeme.

Bojíme sa byť pokorní. Bojíme sa priznať, že sme slabí. Bojíme sa priznať, že niečo nevieme. Bojíme sa priznať, že sme spravili chybu. A bojíme sa prijať, že len pokorou sa od nášho strachu oslobodíme.

Pritom to, že pokorne ohneme hlavu,  narovná náš chrbát. No vážne, skúste si to.

Byť pokorný je dôležité…

Povedané exupéryovsky „pokora srdca neznamená pokoriť sa pred inými, ale otvoriť sa im“.

Je to podľa mňa o hlbokej úcte a dôvere k iným ľuďom, o schopnosti sa im naozaj priblížiť – a práve to umožňuje človeku ozajstne milovať, dávať a prijímať…

Pokoriť sa je pre nás dobro a prínos, neznamená to byť pokorený. Ak sme naozaj pokorní, priznáme sami sebe, že sme spravili chybu. Pretože vôbec nie je podstatné toto poznanie pre iných – ich naše chyby nemusia zaujímať, ale nás samých by mali. Priznať si chybu neznamená vidieť seba ako zlého človeka – iba ako človeka, ktorý pochopil, v niečom zmúdrel. Pretože až keď pokorne prijmeme svoju chybu a poučíme sa z nej, iba potom sme schopní povedať úprimne aj iným – spravil som chybu, je mi to ľúto. Ak takto budeme vidieť svoje občasné životné chyby, pôjdeme tou správnou životnou cestou zmúdrievajúci a silnejúci.

A hej, preto Exupéry hovorí, že „pokora nie je podriadenosťou voči ľuďom, ale voči Bohu“.

Život je dlhá lekcia pokory…

Je to myšlienka škótskeho spisovateľa Barrrieho, ktorá nám ukazuje, že pokora má v živote veľký priestor.

Pokora nie je len o chybách, ktoré občas v živote všetci robíme. Ale aj o skutočnom poznávaní – a priznaní si toho, že nemáme patent na rozum.

Einstein to povedal prekrásne „známkou skutočného poznávania je vždy prirodzená pokora. Človek zmĺkne v úžase pred skutočnosťou, cíti sa ako nepatrná súčasť dokonalého poriadku, usporiadania…“

Jasné, mám rada Einsteina, bol moc múdry a navyše Človek.

A túto jeho myšlienku si premietam v srdci naozaj hodne krát denne – v úžasných okamihoch každého dňa, keď sa skláňam pred jeho zázračnosťou – pozorujem oblaky, počúvam v tme húkanie sovy – ako dnes ráno, či vynáranie sa z hmly do slnkom zaliatej krajiny hôr (jasné, je inverzia).

A hej, pravdaže je to aj o veciach, ktoré sú väčšie ako my. Je to o pokore voči Životu, voči Zemi a tomu, čo je napísané kdesi tam vo hviezdach. O nenáhodných náhodách, ktoré nedokážeme často logicky chápať a zbytočne si pri nich kladieme otázku „ako“ a „prečo“, no ktoré nám ukazujú správny životný smer, ak ich prijímame. Sú  to jednoducho veci väčšie ako my.

Dnes…

Pokora znamená i vďačnosť za príležitosti.

Ja som dnes moc, moc vďačná jednému skvelému pánovi riaditeľovi, ktorý ma pozval na dnešný vzdelávací seminár, organizovaný na jeho škole. A za úžasnú lektorku, vypočula som si mnoho múdrych a zaujímavých vecí o neuromotorickej instabilite a jej dopadoch na život u dieťaťa i dospelého.

Hej, pokora znamená i ďalšie veci. Je o trpezlivosti na ceste k zmene.

Záverom…

Líška dokáže kráčať životom s rešpektom k Životu a jeho hlbokým prijatím .

Takže piaty krok na Ceste líšky hovorí o pokore – pokore voči Životu, voči Zemi, voči životným príležitostiam a  nenáhodným náhodám, veciam väčším ako my.

Piaty krok Cesty líšky – skloň hlavu…

Elena K. Ištvánová,  Predná Hora, 3.2.2017