Viaceré politické strany v predvolebnom boji vytiahli ako jedno z lákadiel štvordňový pracovný týždeň. Pravdaže na slovenský spôsob, v štýle „odrob plný počet hodín z 5 dní za štyri dni od rána do večera“. No tak to, moji zlatí, nie je žiadny štvordňový pracovný týždeň – ten totiž spočíva v práci o jeden deň menej pri zachovaní plnej mzdy pracujúceho. Škótsko umožní niektorým štátnym zamestnancom prejsť na štvordňový pracovný týždeň, ako uvádza článok v linku
Ale nie podľa tej podvodníckej slovenskej predstavy že odrob prácu celého týždňa za 4 dni od rána do večera, ale tak naozaj, že pracujete o jeden deň menej pri zachovaní plného platu. Škóti očakávajú, že projekt bude motivovať aj súkromný sektor na podobné zmeny, čím by mohlo dôjsť k zlepšeniu rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom zamestnancov.
O tom presne to je, že ľudia si konečne začínajú uvedomovať, koľko svojho času musia dať do pracovnej oblasti – presnejšie do solidarity s inými ľuďmi. Začínajú si svoj čas vážiť a chcú ho mať viac pre seba. Začínajú si klásť otázku či a koľko majú obetovať zo svojho života na prácu za iných. Ak prerátame na roky, tak na svoj dôchodok vyrobíme za cca 16 rokov pri odpracovaní 40 rokov, Zvyšok solidarizujeme a solidarizujeme. Bolo by to OK, ak by sme solidarizovali medzigeneračne s tými, ktoré poctivo odpracovali desiatky rokov a vkladali do Sociálnej poisťovne odvody na dôchodok. Žiaľ, my čoraz viac doplácame na kadejakých špekulantov a lumpov.
Ľudí dlhodobo nezamestnaných aj celoživotne živiť je úplne scestné. Je pohodlnejšie váľať sa doobedu v posteli ako vstávať na štvrť na päť ráno deň za dňom a chystať sa do práce. Je pohodlnejšie naťahovať ruku na hotové, ako kráčať v daždi, snehu, tme v skorom ráne do práce. Nesolidarizujeme len dávkami, ale musíme vyrobiť na kompletnú starostlivosť o ich rodiny, i na zdravotnú a sociálnu starostlivosť, vzdelávanie ich deti, namiesto nich živíme ich rodičov. Podobne to máme i s alkoholičkami – dobabrú svoj život vlastnou nezodpovednosťou, a potom sa okvačia na krk iným. Poskladáme sa im na liečenia a živobytie, lebo mnohé ani nepracujú, a príbeh ako vyššie – aj na kompletnú starostlivosť o ich rodiny.
Ani s invalidnými dôchodcami to nie je tak, že by sme mali každého z nich ľutovať – zrejme je potrebné prehodnotiť všetky prípady, či skutočne sú odkázaní na našu pomoc. Lebo článok v linku napríklad varuje pred podvodníčkou – nejakou Eszmeraldou z Dukoviec, ktorá okráda ľudí a popritom, keď prihára, zastrešuje sa tým, že je psychiatrická pacientka údajne
Nuž, ak dokáže okrádať podvodne ľudí po celé roky, určite by vedela aj pracovať niekde na vrátnici alebo tak – šla by som tvrdo preverením invalidov – a ak by som zistila, že niekto má invalidný dôchodok, hoci by pracovať mohol, tak by som dala k náhrade vzniknutú škodu spoločnosti tomu psychiatrovi, ktorý tak zhovievavo posudzuje. Lebo práve zníženie počtu špekulantov na solidárnom systéme by mohlo uľahčiť pracujúcim, aby pracovali o ten deň menej. Skutočne by ma zaujímalo, akú psychiatrickú diagnózu má tá osoba, a či je podľa psychiatra správne liečená, keď pácha podvody – lebo ak nie je svojprávna, tak za škody ňou spôsobované by mal zodpovedať ten, kto ju opatruje ako nesvojprávnu. Lebo svojprávnosti zbavuje súd, ten i určuje opatrovníka, ktorý zodpovedá za nesvojprávnu osobu.
Zrejme by sme sa mali pýtať človeka, ktorý nedokáže uživiť ani sám seba, načo priviedol na svet 12 či viac detí – a ako ich chce živiť. Alebo, ak mu vezmú desať detí do štátneho centra, lebo ich nedokáže živiť (a nás všetkých to stojí vyše 20 000 eur ročne pobyt jedného takého dieťaťa v CDR, ako som zistila žiadosťou o informáciu z MPSVaR SR), prečo tri mesiace nato behá matka zasa s bruchom, ako plánuje živiť ďalšie dieťa? Je to ich údajne ľudské právo môcť privádzať na svet deti ako králiky a okvačiť ich na krk tým, ktorí pracujú. Ale my, ktorí s nimi nútene solidarizujeme, máme len povinnosti – práva žiadne?
Myslím, že solidárny systém v tomto štáte sa doslova zvrhol – a stal sa len bezbrehým zneužívaním tých, ktorí sa správajú čestne a zodpovedne. Lebo my nemáme v živote viac hodín denne, ani viac energie, akurát že svoj čas musíme míňať nútene i prácou i za bandu lajdákov a špekulantov.
Lumpačinou sa stal aj minimálny dôchodok. Pozrime sa spätne na rok 2015 a na to, komu v skutočnosti minimálny dôchodok pomáhal – píše o tom INESS v článku v linku
Minimálny dôchodok je podľa Ľ. Navrátilovej navrhnutý pre zvýhodnenie ľudí, ktorí pracovali na nízke úväzky, ľudí, ktorí intenzívne čerpali nemocenské, získali obdobia dôchodkového poistenia bez zaplatenia poistného z náhradných dôb počas rodičovskej dovolenky alebo z obdobia nezamestnanosti, v ktorých štát platil poistné, osoby, ktoré časť mzdy „poberali na ruku“.
Adeptom na minimálny dôchodok je aj žena, ktorá mala veľa detí a bola dlhodobo evidovaná ako uchádzač o zamestnanie a nezaplatila žiadne poistné. Toto povedie podľa Ľ. Navrátilovej k rozčarovaniu osôb, ktoré pracovali, poctivo platili poistné a nakoniec budú na tom rovnako, ako tí, ktorí v minulosti žili na dávkach v hmotnej núdzi.
Áno, úplne oprávnene sa cítia ľudia poctivo pracujúci a vkladajúci odvody u nás v dôchodkovom systéme zneužívaní a oklamaní. Mali by sme zaviesť rodinné účty, a zrátať každý rok, koľko občan vzal od štátu – v podobe kadejakých dávok a pomoci pre seba a svoje deti (zrátať aj poskytnutú zdravotnú starostlivosť, aj „obedy zadarmo“, aj náklady na vzdelávanie a sociálne služby). A koľko prispel z hodnoty vlastnej práce.
IBAŽE NIEKTORÉ PRÍBEHY BY BOLI LEN „BRAL, A BRAL, A BRAL…“
A berú a berú čoraz viac – nielen sociálne dávky treba zrátať, ale aj náklady na ich zdravotnú sociálnu starostlivosť
Špekulantstvo a zneužívací charakter takéhoto slovenského „štvordnia“ teraz ďalej neriešme – chcem len poukázať, že zjavne nápad „pracovať menej a viac času mať pre seba“ sa stáva lákadlom pre mnoho pracujúcich ľudí na Slovensku. Prieskum názorov na dôchodok robili, ako uvádza článok v linku
ľudia chcú ísť skôr do dôchodku a predstavujú si ho vysoký.
No ale to je tým, že sú pracujúci ľudia vyčerpaní. Koľkí z nás pracujúcich sú vyčerpaní a nemôžu si riadne oddýchnuť – a pritom koľko z odpracovaného drú za iných ľudí? Ja vstávam po celé roky do práce o štvrť na päť ráno, aby som o pol šiestej mohla vykročiť k busu. Hodinu denne zabijem z môjho času dňa cestou do práce a nazad. A čo som – otrok na kľúčik pre povaľačov? Každý by mal pracovať za seba a svoju rodinu – na svoje deti a na svojich rodičov v rámci medzigeneračnej solidarity.
A že ľudia chcú privysoké dôchodky? Tak sa dobre pozrite, ekonómovia, akú časť našich príjmov na Slovensku dávame „na solidárno“, je to priveľká časť z toho, čo zarobíme a preto si myslím, že je celkom oprávnené čakať od spoločnosti po desiatkach rokov platenia odvodov slušné dôchodky. Však zrátajme presne, koľko kto z nás počas pracovného života navkladá a to nech dostane. I to nie je dostatočne spravodlivé, lebo platy u nás nie sú primerané, a často ani nie sú primerane zvyšované úmerne inflácii. Článok v linku uvádza, že v pomere k iným krajinám sú ľudia u nís „podplatení“, tú istú prácu robíme za ďaleko menej peňazí
Pritom si povedzme pravdu – pred pár rokmi chodili ženy – matky do dôchodku v 53 či 54 rokoch – tak o koľko nás teraz pracujúce ženy – matky v porovnaní s nimi okradol tento štát? Koľko ušetril na dôchodkoch, ktoré nám za tie roky nemusí vyplatiť? A koľko získal navyše z tých cca desať rokov, čo navyše robíme? Prečo by som si mala vážiť štát, ktorý ma donekonečna iba obkráda a znevýhodňuje, a ťaží zo mňa pre kadejakých lajdákov? Keby nám štát musel dať tie peniaze, žili by sme na dôchodku ako pracujúce ženy – matky slušne. Je to sprosté a hnusné okrádanie pracujúcich žien – matiek. Pritom máme v štáte hŕbu ľudí, ktorí nepohnú prstom a tvária sa, že sú nezamestnateľní.
Nám ustavične zvyšujú vek odchodu do dôchodku.
Pritom je pravdou, že ani zvyšovanie veku odchodu do dôchodku nie je správnym krokom u nás. Ďalším smutným faktom – o ktorom sa v tomto štáte čuší, u nás totiž sú ROKY DOŽITÉ V ZDRAVÍ.
Európsky štatistický úrad Eurostat uvádza, že majú v krajinách EÚ v priemere „zdravé roky“ viac ženy (64,2 rokov) ako muži (63,5 rokov). „Ženy sa na Slovensku dožívajú v zdraví v priemere 57 rokov, muži o čosi menej, a to 56,4 rokov. Na čele rebríčka, jednak muži a ženy, sú Švédi. Až 73 rokov sa dožívajú v relatívnom zdraví.
A niet sa čo čudovať, že roky dožité v zdraví sú u nás natoľko nízke, že aj odborníci hovoria o nápade zvyšovať dôchodkový odchodový vek ako o zlom nápade, ktorý nezohľadňuje túto slovenskú realitu.
V článku v linku vidno, že Slovensko je dlhodobo na chvoste v rokoch v zdraví dožitých.
https://www.irozhlas.cz/zpravy-domov/delka-doziti-zdravi-alkohol-cigarety-obezita_1907250600_jab
Takže celý život budete drieť, kopu času svojho života miniete na solidarizovanie s povaľačmi a špekulantmi. A keď by ste konečne mohli oddychovať, budete sa potĺkať po čakárňach u lekára.
Nie sme otroci – prečo mám niesť zodpovednosť za to, z čoho budú žiť ľudia, ktorí žijú nezodpovedne, povaľujú sa celoživotne, popíjajú, privádzajú na svet kopy detí. Prečo mám ustavične niesť následky za ich nezodpovedné správanie a doplácať na nich tým, že budem robiť deň za dňom na nich za nich.
Dala som blogu názov, že s ľudožrútmi by nám bolo lepšie. Lebo ľudožrúti by nás zožrali naraz. Systém, v ktorom niektorí celoživotne iba naťahujú ruky, vkladáme im do nich čoraz viac a visia na krku nám, ktorí pracujeme a nútene s nimi solidarizujeme, užierajú z nášho života deň čo deň.
Elena
Boli medzi Rómami aj nositelia vyznamenaní, aj... ...
O jeden deň menej znamená, že za štyri dni... ...
Mavame romskych ziakov z detskeho domova. Ked... ...
Mas pravdu a to som nevedela, ze chcu 4 dnovy... ...
K+ ...
Celá debata | RSS tejto debaty