otvorene

Keď cítime hlboký smútok a bolesť, je dobré si pripomenúť, že na svete je i mnoho dobrého a krásneho, tešiť sa z toho nezištne. No hej, takže v dnešnom blogu o nezištnej radosti a niečom úžasne krásnom. Je dvojnásobne silný, je uzavierací, jedenástkový. A navyše aj môj narodeninový, zlatohviezdičkový.

No a keď to mám dnes také rozhviezdičkované, nejaké hviezdičky niekomu venujem – a vy sa dozviete, že komu.

Takže tak.

Hviezdičkovanie…

Mne to dnes hviezdičkovalo – zasypávali ma zlaté hviezdičky – zabávala som sa, že odkiaľ vedia o mojich narodeninách (objavili sa už raz takto, 18. januára, doteraz neviem že prečo, nejako sa zmýlili).

A videla som dnes aj padať hviezdu, skoro ráno cestou do práce. U nás v horách fúkal ostrý ľadový vietor, obloha bola zatiahnutá temnými mrakmi. Zrazu sa temnou oblohou mihla hviezda, žiarivý záblesk padajúci kamsi za horizont. Stála som a dívala som sa do tmy, len som sa dívala a nič, nič som si nepriala (nie, nebudem klamať, nestála som len tak, plakala som – ale nič, naozaj nič som si v tej chvíli nepriala). Náhle sa mraky roztrhli, ukázal sa kúsok jasnej oblohy a v nej žiarila jediná hviezda. Bolo to zvláštne, prekrásne, ako taký Boží darček k narodeninám.

No dobre, tak v závere tohto blogu dám nejaké dodatočné prianie k tej padajúcej hviezde. Určite, uvidíte.

Nezištná radosť…

V našom svete dnes ľudia málokedy robia niečo nezištne. Robiť úplne nezištne dobré skutky, len tak pomôcť niekomu aj úplne neznámemu, či nebodaj urobiť dobrú vec ako „odkaz pre budúcnosť“ – to sa skrátka nenosí.

Ale uvažujme pozorne – práve nezištnosť je vlastnosť, ktorú nájdeme v každej rozprávke popísanú ako to, čo by sme v živote mali robiť. Ako vykročenie tou správnou cestou, ktorá nás určite dovedie k šťastiu. Samozrejme, len ak tieto veci nerobíme účelovo, pre nejaký svoj prospech, ale z dobrého srdca (veď ste videli Mrázika, nie? Dobré skutky platia iba tie úprimné, nezištne konané pre dobro druhých).

Málokto to však robieva. Aj ja som to začala robiť takto len pár rokov dozadu, keď som začala uvažovať šamansky, pretože mám hlbokú úctu a lásku k Zemi a Životu. Pravdaže, existuje krásny príbeh o mužovi, ktorý vysádzal stromy a za roky takto vysadil celý les, oživil kus krajiny, vdýchol jej život. Robievala som to tak i ja, v jeseni som nosievala v taške z Revúcej gaštany a vysadila som ich v úbočí „u partizánov“. Nie, nemám ambíciu presláviť sa vysadením lesa, len pomôcť gaštankom – teším sa, že majú šancu rásť a žiť, moc im to prajem. Raz z nich budú silné krásne stromy, keď tu nebudem. Možno ich niekedy uvidíte v prednohorských kopcoch, ak tadiaľ budete mať cestu.

Mám veľkú úctu k ľuďom, ktorí robia veci pre iných len preto, že sú sami hlboko ľudskí. Ľuďom, ktorí naozaj idú cestou viery v dobro, nesú nádej a rozdávajú lásku. Hej, tie tri veci – vieru, nádej a lásku – pokladám v živote za naozaj podstatné. Za každú z nich teraz darujem hviezdičku. Takže dnes dám hviezdičky trom ľuďom – ani jeden z nich môj blog nečíta a nie som s nimi v osobnom kontakte, ale úprimne želané dobro si vždy nájde cestu k adresátom.

Prvá darovaná hviezdička…

Kto ju dostane? Ondrej Vrábel.

Ľudia ako on nám umožňujú veriť v dobro.

V snahe uľahčiť život svojej malej príbuznej s postihnutím vyrobil didaktické počítačové hry. Čože je na tom také úžasné? – poviete si, veď hry vymýšľa kadekto.

Ibaže ten chlapec – je to ešte 15-ročný školák – tie hry pre deti s mentálnym postihnutím šíri cez internet do sveta zadarmo (a keďže sú dostupné v 5 jazykoch, šíria sa naozaj do sveta). Lebo vie, že rodičia takýchto detí peňazí nazvyš nemajú.

Dostal za tento svoj čin ocenenie Krištálové krídlo 2016 za filantropiu – moc, moc mu to prajem.

Moju prvú hviezdičku odosielam Ondrejovi Vrábelovi za pomoc deťom s postihnutím a za jeho snahu robiť iným radosť, ochotu nezištne pomáhať.

Druhá darovaná hviezdička…

Komu patrí?  Mame malej Romanky a zopár ďalším mamám.

Ľudia ako ona nám umožňujú mať nádej.

Malá Romanka sa ocitla v žilinskom hniezde záchrany. Mama si po troch dňoch prišla pre ňu. Oceňujem jej lásku k dcére i jej odvahu sa pre svoje dieťa vrátiť.

Do hniezd záchrany vkladajú ženy deti, ktoré si z nejakého dôvodu v ťažkej životnej situácii nemôžu ponechať. Len v spomenutom žilinskom hniezde sa za roky jeho existencie podarilo zachrániť takto život 8 deťom, ktoré tam ženy odložili.

Sotva si vieme predstaviť pocity ženy, ktorá sa odhodlá svoje dieťa vložiť do hniezda záchrany. Je to mimoriadne ťažká voľba, veľmi zložitá situácia – a ľudia tieto ženy často odsudzujú. Ja si hlboko cením statočnosť žien, ktoré svoje dieťa nezabili – nešli na potrat ani nehodili novorodenca kdesi do kontajnera, ale dokázali ho porodiť a dať mu šancu na život v hniezde záchrany.

Je jedno, aká životná chyba predchádzala tomu, že si tie ženy svoje dieťa nemohli ponechať. Nie, nie sme dokonalí a preto s porozumením a zhovievavo prijmime aj chyby iných ľudí. Nikto z nás nie je neomylný, všetci niekedy v živote urobíme chybu – no keď si ju uvedomíme, mali by sme urobiť správnu vec, postaviť sa tvárou v tvár jej dôsledkom. A tieto matky to spravili.

Sú to – aj napriek tomu, že svoje dieťa neuvidia vyrastať a nemôžu sa oň starať – úžasné matky, ktoré dali svojmu dieťaťu cenný dar, život.

Moju druhú hviezdičku odosielam všetkým týmto ženám – tým, ktoré našli odvahu prísť si pre svoje dieťa z hniezda záchrany a i tým, ktoré našli v sebe silu svoje dieťa porodiť a do hniezda záchrany dať.

A tú tretiu hviezdičku?

Má adresáta – konkrétnu osobu, ktorej prajem moc, moc, moc šťastia. Naozaj úprimne, z celého srdca.

To je všetko.

Moju tretiu hviezdičku odosielam.

Záver…

Jasné, sľúbila som vám aj dodatočné prianie z padajúcej rannej hviezdy.

No dobre – prajem úzdravu Zemi, z celého srdca jej prajem, aby sa uzdravila. Možno teraz nerozumiete ako hodne to znamená – ale veď to je úplne jedno – to je medzi Zemou a mnou.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 7.2.2017