Nakoniec v nedeľu podvečer slnečné lúče popretierali svahy na zlatisto. Svet skrásnel tou kopou zlata. Vybehla som na balkón a ponorila som sa do záplavy tepla a svetla. Uvedomila som si v tej chvíli, ako zúfalo som slnko potrebovala.
Dala si to dnes, povedala som si – pri ľuďoch, na ktorých mi záleží, stojím pevne a dokážem za nich bojovať ako drak. Hľadala som v mysli to pozitívne z príbehu, pre svoje poučenie. Vieš, povedala som Zámeru sveta – už nepokladám za samozrejmosť odvahu, vernosť a postoj „som tu pre Teba“, viem ho oceniť u seba, a ani z neho nerozdávam všetkým. A viem ho dnes oveľa viac oceniť aj u iných, vážim si čas, ktorý do takéhoto postoja pre mňa niekto investuje. Zámer sveta sa tíško usmieval – vedel, že je za tým poznaním oveľa viac, ako tu teraz píšem.
Pohľad na slnkom zaliatu krajinu bol čarovný. Kombinácia jesene a slnka v tomto kraji má zvláštny pôvab. Listy na stromoch, ešte včera zeleno-zelené, mali kde-tu jemne žlté odtiene. Ešte hudba z Hobbita mi chýba k tomu povedala som si pobavene a s hlbokou vďakou som si užívala okamihy zázračna. Vzduch sa trblietal v lúčoch slnka a horizont hôr na protiľahlom svahu bol výrazný. Pod kopcom bolo počuť hlasy turistov, potĺkajúcich sa náučným chodníkom. Dokážem len tak sedieť a vnímať krajinu, no teraz som viedla tichý dialóg so Zámerom sveta. Tým včerajším príbehom mi ukázal niť problému. Odkiaľ to ide, kam sa to dívame, čo to preberáme – kládla som mu otázku, lebo ten vzorec rodiny v čase ma šokuje. Konštelačný transgeneračný problém som mu potom odovzdala so slovami – prosím, pomôž mi to pochopiť a vyriešiť. Nechala som to ísť a dumala som o každodennostiach. Až na balkón rozvoniavala moja večera – piekla som papriku s taveným syrom a zelenou cibuľkou. Pred mojou cestou veľmi skoro ráno som odmietla nápad piecť teraz ešte aj chlieb, aby som si vzala na cestu do Ľubochne moju obľúbenú zostavu – chlieb s maslom a vajíčkom natvrdo.
Zaspomínala som na zlatisté lúče v tme nadrána pred cestou. Privolávala som si ten podvečerný hlboký pocit prepojenia s prírodou, aby som zmobilizovala sily chystať sa na cestu. Povedz mi, čo potrebuješ, snažil sa ma Zámer sveta doviesť ku vykročeniu. Upokojujúce objatie, zašomrala som. A potom som sa rozosmiala, lebo som sa snažila rozhýbať čítaním správ, a Zámer sveta Jiřinku Prekopovú mi k tomu „objatiu“ nahodil v tej chvíli v článku v linku
Dali s ňou archívny rozhovor.
Cestou do Ľubochne som uvažovala o tej koincidencii a spomínala som na Jiřinku Prekopovú. Vytvorila terapiu pevným objatím. Ja som na ňu myslela už odvčera, lebo knihy musím podstatne zredukovať, a tak aj jej nádherné knihy predávam. Navždy zostane v mojej pamäti ako úžasná vitálna pani, ktorá každému pri príchode na jej prednášku v obrovskej aule podávala osobne pri vchode ruku, a potom celý deň bez prestávky chodila, hovorila, a dávala nám svoju energiu. V rozhovore Prekopová zdôrazňuje aká dôležitá je schopnosť hlbokých záväzkov a hovorí o tom, že ľudia tým boli šťastnejší a žili vo väčšej istote. Hej, aj ja pokladám za dôležitú schopnosť vytvoriť hlboký záväzok, a nerozumiem postoju putovania od partnera ku partnerovi „skúsim, či mi to vyjde s týmto“. Ach, myslím si že by sme mali intenzívne hľadať a naučiť sa rozlišovať svoj dvojplameň, aby sme ho našli kdesi na začiatku života. Zámer sveta sa zasmial. Neboli by si ste dosť pripravení. Karmické vzťahy pomáhajú ľuďom rásť, len sa ich musia vedieť včas a definitívne pustiť. To, čo sa mení v čase v spoločnosti, podľa mňa je práve tá strata schopnosti stáť pevne, povedala som Zámeru sveta zamyslene. Dvojplameň je tým najhlbším záväzkom, lebo je to schopnosť ísť v čase pevne pri sebe. Keď je tomu druhému zle, to vlákenko sa napne a drží. A asi je to tak, že nezraňujúce a podporujúce správanie by sme nevedeli udržať bez dostatočnej zrelosti. Ach, začína to kdesi u detí, ako hovorila Jiřinka Prekopová, že ľudia si nevedia ceniť ozajstnosť a maličkosti. Že deti s priveľa hračkami strácajú z nich radosť. A že ľudia sú presýtení a znudení, a nevedia oceniť jednoduchosť. Povedz mi, akú životnú filozofiu by si zdieľala s dvojplameňom – zašepkal zrazu Zámer sveta a pretrhol niť mojich myšlienok. Čože? Ak ma nedokážeš rozlíšiť od iných, tak ma nedokážeš nájsť – ako v tej rozprávke, vieš, že hľadá medzi dievčinami zahalenými závojom tú pravú – povedala som Zámeru sveta pobavene. Díval sa naliehavo, tak som namiesto kývnutia plecom zabrala. Hm, fúha, no asi takto – hej, som drak, nie som presvedčená, že by som mala zaliezť niekam do kúta a tváriť sa, že som poslušným mopslíkom. A vôbec nie som presvedčená ani o tom, že by si to mal urobiť ty… Chápeš, povedala som Zámeru sveta – to nie je o boji, konflikty neznášam, umiernenosť a pokoj si cením. Ale hovorím o ozajstnej sile, pri ktorej netúžiš byť silnejší a silnejší, silu máš a preto prijímaš svoju slabosť i slabosť toho druhého. Dokážeš ale dávať svoj potenciál, vytvoriť zdroj, prameň dobra, pomocou ktorého sa svet mení. Hej, nemôžeš mať pri sebe myš, keď si drak, prikývol. Ale drak či myš, čítaj ďalej tú knihu. Veď hej, uznala som, prečítam. A uletela som myšlienkami…
Zaspomínala som na to, ako som v Ľubochni bola pred rokom. Vtedy som sa tam deň dopredu ubytovala v jednej vile, teraz som bola len na otočku. Zaspomínala som na prechádzku parkom a kopu nádherných detailov v ňom, ktoré som vtedy objavila
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2022/08/15/kroky-v-tme-4/
Veru, tie čarovné oriešky, ktoré som tam vtedy našla, ešte mám v poličke, zatiaľ som si nič za ne nezaželala…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty