otvorene

Nádej je omnoho pokornejšia ako viera, povedala Goodallová v Knihe o nádeji.

A ja som zauvažovala, že dnes sme omnoho menej pokorní ako kedysi. Máme aj o toľko menej nádeje?

Už len to ako nadradene sa tvárime oproti iným živým bytostiam, kedysi sme si uvedomovali vzájomnú prepojenosť oveľa viac. Cítime sa lepší a múdrejší v porovnaní s nimi, ale pritom ktoré zviera si dobrovoľne ničí zdravie  ako človek fajčením a alkoholom? V otázke partnerskej vernosti či ochrany mláďat by sme tiež mali veľký problém umiestniť sa v prvej stovke. Nehovoriac o prejavoch inteligencie typu „dať sa kúpiť, dať sa nalákať, dať sa manipulovať“.A čo tak otázka vedomého páchania zla a výroby zbraní na hromadné vraždenie?

Nuž, inteligentné správanie si predstavujem inak.

Stačí sa pozrieť ako pokazíme všetko pekné a čisté. Ako sme skomercionalizovali i Vianoce či Všechsvätých. Ako sme schopní zapredať vlastné srdce a dušu.

Nie je preto ľahké uchovať si nádej v dnešných časoch.

Podľa mňa kým viera je lúčom svetla koncentrovaným na jedno miesto (verím že niečo je alebo nie je), je nádej slnkom v duši. Pri viere verím, pri nádeji dôverujem.

Goodallová v Knihe o nádeji hovorí o preživších – o stromoch, ktoré dokázali prežiť zničujúcu udalosť – ako hruška, ktoré prežila pád dvojičiek s jedinou dolámanou vetvou a dnes je nádherným kvitnúcim silným stromom, či ako strom, ktorý prežil výbuch atómovej bomby v Nagasaki a Japonci ho považujú za posvätný.  Pripomína, že existuje ekologická úzkosť aj enviromentálny žiaľ, zatiaľ ho intenzívnejšie prežívajú tí, ktorí jasne pociťujú dopady nivočenia životného prostredia a klimatických zmien – ako  ľudia, ktorí museli v Paname opustiť svoje domovy na ostrovoch, kvôli vode stúpajúcej z roztopených ľadovcov, či Innuiti dnes čeliaci topeniu ľadovcov aj v zime. My zatiaľ spokojne sedíme na zadkoch a nespočetných autách, lebo kto už by dnes chodil verejnou dopravou, a spokojne sa prizeráme, ako lacný biznis nivočí životné prostredie.

Akí necitliví sme niektorí voči prostrediu, ktoré nás obklopuje a aj voči životnej realite a sami voči sebe – uvedomila som si i dnes ráno, Na fb bol záznam, ako sa niektorí vodiči štverali včera na Martinské hole,. Autami bez reťazí. a dokonca s  jeden aj v akýchsi letných botaskách.

Vianočný čas je spojený s nádejou. V tomto čase kedysi  dokonca mali utíchnuť vojnové bubny a zavládnuť dočasné prímerie, ale dnes už ani to akosi neplatí. Napriek tomu práve Vianoce sú časom pozerania sa na svet nielen rozumovo, ale aj srdcom. Sú časom zázrakov a časom silnej nádeje,..

Elena

P.S.: Ach, niečo krásne k dnešku – nádherné kone z Lendaku – prevzaté z fb Gorali

https://www.facebook.com/100005927137193/videos/1002426907482836?idorvanity=1100050026871821