Za oknom silný vietor tri dni hučal a ja som v tom jeho divokom reve uvažovala akými divnými cestami nás vedie náš strach.
Hovorme o strachu, zašepkal Zámer sveta.
Akoby dva rozdielne svety – v Košiciach v pondelok slnečné lúče slnka prežarovali deň. Všetko sa tam jarnie, rozkvitá, no cestu nahor od Revúcej sprevádzali temné mraky na oblohe a dážď. A u nás biele kôpky snehových vločiek cukrovali krajinu. Zima skrátka ešte nepovedala posledné slovo, aspoň tu u nás v horách určite nie.
Ježiška v jasličkách zvieratká nielen hriali, ale dávali mu aj pocítiť svoju spolupatričnosť, preblesklo mi hlavou. Sme tu s Tebou, hovorili naše mačky a priadli usadené okolo mňa tíško schúlenej po návrate domov. Pôvodne sa mačacie pradenie pokladalo za prejav spokojnosti a či spracovanie úzkosti, no potom vedci zistili, že ide o skupinový proces. Vraj to je liečivý zvuk, takto sa aj okolo poranenej mačky zhluknú, predtým to vedci pokladali za prejav empatie, no teraz hovoria, že je to aj liečivé. A dokonca aj kozmonauti dnes do vesmíru idú vyzbrojení vibračnými páskami, ktoré pripomínajú mačacie pradenie, vedeli ste?
Po dvoch hodinách som sa pozbierala natoľko, že som začala vnímať myšlienky. Zaplávala som spomienkou k pondelňajšiemu ránu. V košických slnečných lúčoch mi Zámer sveta upokojujúco šepkal – no tak, pokojne, pokojne. Ibaže moja víkendová predstava, že ten zubný zákrok určite neprežijem, ma zvierala za krk. Neviem, kde som na takú sprostosť prišla, no Zámer sveta ma zbytočne triasol za plecia, strach ma za ne držal pevnejšie. Teda nie že by som si zúfala pri tej predstave, riešila som praktické aspekty, akože ktoré z detí by si vzalo moje mačky, a čo s najmladšiu dcérou, aby doštudovala.
Nijako mi na pohode v tomto smere nepridala úvodná situácia na klinike, kedy odo mňa v prijímacej kancelárii chcel pán číslo na príbuzných. Neveriacky som vyhŕkla – prosím? – a tak to zopakoval. Ach, na čo sú im čísla na príbuzných? Pred očami mi v mojich predstavách plávali kopy mŕtvol, ktoré stade iste vynášajú príbuzným, privolaným na tie čísla. Zachcelo sa mi zvaliť sa na zem rovno v tej kancelárii, a ušetriť si ďalšie utrpenie. Skoro som sa pána spýtala, že akú majú úmrtnosť pri zákrokoch.
Hybaj, ťapa, zdrapol ma Zámer svet rýchlo pod pazuchu. Aha, autista, postrčil ma. Fakt, bol tam, videla som ho v tých davoch na prvý pohľad. Sprevádzal otca, ktorý ho opatruje. Nič lepšie Zámer sveta spraviť nemohol – ten pán sa mi prihovoril a chvíľu som sa s ním rozprávala. Upokojilo ma vynorenie spomienok ako som bola na tej istej klinike pred rokmi na zubný zákrok so synom, pobytovo pravdaže. Boli láskaví a starostliví – a lekárka, ktorá zákrok robila, nám dokonca i večer domov volala, či sme v poriadku došli. Na poludnie po prebratí z narkózy Maroško vystrájal ako malý tiger. Sanitku nám vedeli dať až na druhý deň, a bolo jasné, že šanca upokojiť ho tam je nulová. Putovali sme preto preč hodinu po jeho prebratí taxíkom a potom ešte tromi busmi, domov sme dorazili večer. Problém nebol počas jazdy, ale na každej zastávke syn kričal a plakal, aby sme nebodaj nevystúpili a späť neputovali. Šoféri boli úžasní, nechali nás sedieť vpredu a hudbu mu púšťali cestou. Veru, odvtedy sa šoféri busov usadili v mojom srdci, priateľsky s nimi pohovorím, aj cukríkmi ich núkam.
Davy ľudí tam medzitým prúdili, vchádzali a sami aj vychádzali, nikoho neniesli. Zavolali mňa. Pretitulovali ma na inžinierku, a tak som vkráčala dnu pobavená predstavou, že možno mi vyberú iný zub. Zákrok na zube, s pílením od kosti a rezaním ďasien nie je nič, čo by som si chcela zopakovať, určite, ale prežila som. Fakt, predstavte si.
Hojenie je proces, ktorý prebieha po malých krokoch, šepká Zámer sveta trpezlivo. Tou netrpezlivou som dnes bola ja, napuchnuté líce a občasná bolesť mi stále pripomínajú ten zákrok. Zmizne to niekedy vôbec? Čo ma táto situácia má naučiť?.
Každá bolesť raz pominie, aj keď tomu neveríš – odpovedal.
Ach, takže toto nie je len lekcia o trpezlivosti.
Hovorme o strachu, zašepkal Zámer sveta, v čom všetkom ťa drží za plecia?
Odpovedala som protiotázkou. Tým myslíš, či sa viac bojím bolesti telesnej alebo psychickej? Psychickou som šla dlhodobo a fyzickú som i teraz zvládala takmer bez liekov, len raz som si dala tabletku od bolesti za celý týždeň.
Myslím presne to, čo sa pýtam, zdôraznil. Tej knihy, ktorú chcem aby si čítala, si sa zatiaľ nechopila, hoci ostatné sľuby plníš do body, až autisticky presne. Pretože vieš, že po jej prečítaní ťa z izolácie posuniem k ďalšiemu kroku. Nie veľa ľudí má predurčenie robiť také veci.
Zavrtela som hlavou. Som v pohode sama so sebou, oveľa viac ako by som bola s väčšinou ľudí, veď žijú vo svete objektov ako objekty so svojimi povrchnými fasádami, rolami a hrami. A izolácia je zbytočne silné slovo, však nie som v jaskyni v horách. Pozri, bez dôvery sa k veľkým poslaniam nedá kráčať, a ja dôveru nemám – dodala som vysvetľujúco, lebo kontakty s ľuďmi som zminimalizovala tak, že pokojne by som mohla sedieť aj v tej spomenutej jaskyni v horách.
Nemôžeme uzdraviť bolesť, ktorú odmietame cítiť – posunul mi myšlienku na uvažovanie facebookom, na ktorý som unikla na chvíľu. Pozrela som si stránku tej pani, čo to hlásala, a mala tam hneď i ďalšiu dobrú myšlienku Ignorovanie varovných znamení, lebo chceme v ľuďoch vidieť len to dobré, nás neskôr príde draho.
Dnes si silnejšia – vrátil ma Zámer sveta späť do dialógu.
Zauvažovala som o jeho slovách. Teraz už viem, že nie všetci ľudia sú dobrí. Chápem, že ak sa k nám niekto správa bez úcty, strácali by sme s ním len čas a vystavovali by sme sa zbytočným zraneniam. Človek, ktorý smie vkročiť do môjho sveta, musí mať ku mne úctu a správať sa čestne. Rozlišujem medzi ľudskými chybami, s ktorými všetci žijeme a ľudí s nimi prijímam, a medzi chybami charakteru, ktoré ľuďom môj svet uzavierajú.
Netúžim sa zapojiť do súťaže „byť silnejší a silnejší“, povedala som Zámeru sveta, prijímam svoju slabosť. Netajím ako ma rozhodia správy o utrpení – ako po prečítaní tej včerajšej správy večer, že mladá mama s dieťaťom v náručí pod vlak skočila. Krucinál, čím ju k tomu kto dohnal?
Neprežil by to, ani o hodinu dlhšie by to u mňa neprežil – lumpov a šlápoty by som trestala okamžite, povedala som Zámeru sveta. Keby bolo riadenie tohto sveta na mne, viedla by som to prakticky – nečestne konajúci by deti nemali a dlho by nežili. No ale nie ja to tu riadim, dodala som.
Pozrela si na mňa tak, akože čo robím, keď som to tu ešte neupratal, rozosmial sa Zámer sveta.
Nie, to nie, ani sa nesnažím nazerať do toho, ako a prečo rozhoduješ, ani to pochopiť rozumovo, dodala som pokorne, jednoducho to tak prijímam. Len cítim hnev voči tým, ktorí konajú nečestne. V tomto svete to nie je jednoduché. Veríš v dobro v každom človeku, a tak stále čakáš, že i ľudia nečestne konajúci sa začnú správať konečne čestne – a necháš sa v mene tej hlúpej ilúzie zneužívať a nivočiť znovu a znovu. Vieš že i keď poviem, že by som ich rozkrájala na kusy, tak by som im v realite ako empatik ani vlas na hlave neskrivila. Dokonca by som šlápoty ani nepreškoľovala debatou, lebo ak niekto nemá morálne hranice, ja mu ich vybudovať neviem. Len chcem medzi nimi a sebou múr. Chápem že bez nich by sme sa nikdy nepohli z niektorých životných situácií. No zrejme by sme sa do nich ani vôbec nedostali, podotkla som prakticky.
Neodpovedal. Díval sa ako miešam puding v hrnci. Po chvíli povedal tíško – Predvčerom párky v zemiakovom cestíčku, dnes ryžový nákyp s pudingom, NOOOO…
A zajtra vtáčie mlieko, doplnila som.
To sú všetko jedlá z detstva, že? dodal.
Iste, párky v zemiakovom ceste, vypražené v trojobale, ryžový nákyp aj vtáčie mlieko sme mávali doma. sú to pre mňa skvelé jedlá i dnes. Nechceš azda, aby som presedlala na slimáky, chobotnice, alebo nebodaj červy?
Život je plný zmien, a toto nie je dobrá stratégia, pokýval Zámer sveta hlavou. Nie jedlami, ale filozofiou. Byť skutočný znamená občas cítiť bolesť, a tiež byť pružný. V tvojom svete by stromy rástli ľudia starli a čas by bežal. Ale zmena niekedy všetko rozvráti, je to zmena a nie pohroma, aj keď má niekedy jej podobu. Vzdala by si sa aj poslania, myslím, dodal. Musíš si prečítať tú knihu, aby si pochopila niektoré veci,
Som ochotná k zmenám, odpovedala som, ale nie som ochotná nimi ísť s ľuďmi, ktorí nevidia, že som ozajstná. Som skutočná, nie som hračka, aby si na mňa niekto spomenul len sem-tam, A už vonkoncom nie umývateľná hračka – ak mi niekto ublíži, potrebujem aby sa naozaj ospravedlnil. Veľa ľudí používa slovo „prepáč“ a má pocit, že to je ospravedlnenie. Tým podľa mňa iba prekladá svoj chybný krok na toho druhého – však ak neprepáči, tak to je už jeho chyba, nie? Ozajstné ospravedlnenie je o slovách „je mi to ľúto, že som ti ublížil,“ či „mrzí ma, ako som sa voči tebe správal“. Lenže ozajstne myslieť a konať dokáže len ten, kto je skutočný. Moje vzťahy s ľuďmi, ktorých pustím do svojho sveta, sú ako moja obľúbená trilógia od Deverauxovej – stále, navždy, navždy a verne. A hej, aj poslania by som sa vzdala, prikývla som, viem sa vzdať kadečoho, keď to pokladám za zmysluplné. Vzdala som sa s ľahkosťou funkcie aj práce, lebo ti dôverujem, tak mi nehovor, že by som nemala snahu k poslaniu vykročiť.
Zámer sveta múdro mlčal. A keďže sa zhodneme v tom, že oveľa viac človek chápe príbehom ako poúčaním, prisunul mi článok o pánovi, ktorý je úplne imobilný a knihy píše bradou. Má ich na konte už sedem, a pýta sa Ak sa splnil sen mne, aké veľké veci môžete dokázať vy? Vy, čo máte celý svet ako na dlani.
Príbeh je to krásny, uznala som. Teraz vydal autobiografickú knihu Môj život.
Veď i ja k tým rozpísaným trom knihám prikročím, keď dokončím to, čo potrebujem dokončiť, ale to Zámer sveta vie.
Hmmm, povedala som pomaly, azda nechceš, aby som písala autobiografiu i ja?
Zasmial sa. Poňala by si ju v humoristickom duchu, takže by to bol trhák. Ale som si istý, že chápeš, k čomu ťa tlačím. Kedy vykročíš k dôvere?
To predsa nie je o mne, vysvetľovala som mu unavene. Dôveru dávam len dôveryhodne konajúcim. Ozajstná komunikácia je priama, bez falošných hier.
Díval sa mlčky. A si ochotná naozaj veriť? dodal potom.
Dôvera je buď ozajstná, alebo žiadna, odpovedala som prakticky filozoficky.
Prečítaj tú knihu, je to to najlepšie, čo môžeš v tejto chvíli urobiť, doplnil moju úvahu. Je to skrátka on, kto to tu riadi, a tak som konečne vzala knihu do rúk…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty