otvorene

Si ty ale ťapa  – povzbudzoval ma Zámer sveta v dnešnom ráne bezradne. No tak, neplač.

Slzy vďačnosti mi tiekli po tvári. Neplačem hocikedy a pred hocikým, to vie.

Ďakujem Ti, povedala som po chvíli, ďakujem, že si ju zachránil

Ver svojej sile, privolávala si ju – usmieval sa.

Iste, privolávala som ju srdcom, prikývla som, ale nie silou.

Ten, kto vie o sile, vie aj kedy a ako ju použije. Viem to ja – a vie to aj Zámer sveta, pravdaže – dáva si náramný pozor na to, ako silu použijete, ak ju máte.

Hovor, hovor, rád načúvam Tvojmu hlasu, povedal milo, teda píš – ako je to s tou mágiou? 

Hm, to je ale téma, márnosť – nie že by som o nej nevedela niečo povedať, ibaže načo? Zámer sveta, ale áno, ako povieš.

Vysvetlím vám tie slzy najskôr.

Zázrak sa stal, Elzu doniesli cigáni, že ju mali doma, vzali si ju, ale nič nežrala, tak ju nesú radšej nazad – poslala ráno dcéra natešene na fb fotku s ich mačkou. Sama by sa nikam nepohla – príliš si vážila, že ju zachránili z ulice pred tromi mesiacmi ako mačiatko. Päť dni ju zúfalo hľadali, dcéra celé hodiny chodila so susedou a deťmi po mestečku, oznam dali. A týchto sa dokonca opakovane pýtala, či ju nevideli, no čo dodať?

Predvčerom večer som ju šamansky privolávala ikarom, poslala som jej balíček energie. Nakoniec zazneli oba bubny – tichučko, tíško, lebo večer a bytovka, tak to robím len výnimočne-výnimočne – a ešte tichšie potom Zámer sveta zašepkal niekto ju drží.

Len som ju privolávala ďalej, toho niekoho som nechala mimo pozornosti. Aj nechávam, mohli ju len vyhodiť alebo jej ublížiť, jej prinesenie ich chráni.

Hej, zostala si v srdci, nešla si do sily, pochvalne prikývol Zámer sveta.

Snažím sa to učiť. Lebo pre toho, kto disponuje silou, je ľahšie ju použiť ako nepoužiť. Jeden z mojich životov  – čiernomágovský – vnímam už len útržkovito, a nič na tom nechcem meniť. Ak už som tému otvorila, poviem vám pravdu – kopa šarlatánov sa tvári čiernomágovsky, ozajstného čierneho mága ale rozpoznám a za celý život som stretla jediného, i to len prednedávnom – a tiež kráča cestou zmeny. Myslím, že skôr či neskôr dospejeme k poznaniu, že dobro je väčšia sila ako zlo.

Sila sa nesie životmi, pozmenená, lebo sa mení náš prístup k zaobchádzaniu s ňou. Môžete o ňu prísť, pravdaže, ak viacero životov neprichádzate k rozumu a šalabachtrujete mocou.

Dočasne, ale trvale o ňu potom príde čierny mág? Netuším – obrátila som sa k Zámeru sveta. Myslím, že buď silu postupne meníš, prenášaš ju do srdca a rozhodovanie prenechávaš Zámeru sveta, alebo o ňu prichádzaš nakoniec, A že svet tým raz postúpi o stupienok vyššie.

Počúval ma s hlbokým zaujatím.

Možno iba pravá láska ide vekmi navždy bezo zmeny, dodala som. Jedinečný zlatý most, ktorým sa môžeme rozbehnúť pri stretnutí. Alebo nerozbehnúť, pokiaľ nedokážeme rozlíšiť to pravé.

Prisvedčil. Tak to je. Ten most sa ale nikdy nezavríe úplne, spoločné poslanie je veľká vec – a správny spôsob…

Vráťme sa k mágii,  to je dnešná téma – pretrhla som jeho úvahu.

Ukázal som ti v minulom sne, čo robí pravosť – pokojne sekol moju nepokoru.

Áno. Nebolo k tomu čo dodať.

Ak hľadám slová, čo ešte môžem povedať – tak asi jedno. Iba človek padnutý na hlavu môže veriť tomu, že ak odrapká nejaký veršík z magickej príručky a napije sa nejakého odvaru z byliniek,  alebo z ropuchy alebo hoci zo starých ponožiek (netuším, čo všetko do tých lektvárov odporúčajú tie bludné knihy pridať), tak že skutočne disponuje nejakou mocou. Bolo by to smiešne jednoduché, keby hockto verklíkoval zaklínadlá z knižky a menil by svet. To by tu bolo zmätkov.

Našťastie nie je dôležité čo poviete, ale kto to hovorí. Otvorene – jediný zisk z príručiek tohto typu, ak ste si ich nakúpili, pre vás je platba z antikvariátu, ak ich predáte. Doťahovať sa pomocou nich splnenia nejakých prianí je bohapustý nezmysel. Odhliadnuc od toho, že bezproblémové plnenie všetkých našich prianí je cesta do pekla. Ak by sme nespoznali bolesť a stratu, nerástli by sme. Pre naše dobro sa nám niekedy dejú veci, ktoré by sme si dobrovoľne nezvolili – a na druhej strane práve tie najťažšie skúsenosti nám môžu priniesť to, čo by sme inak nepochopili.

Pričarovávať si čokoľvek som sa nesnažila, pre mňa má cenu iba to, čo ku mne príde samo. Dobrovoľne. Zmysluplne. V tom mám jasno, mojou slabinou bolo trestanie lumpov všetkého druhu. Vrhala som sa do boja za iných, proti darebáčinám a ubližovaniu. Ale to tiež má svoje muchy – lebo  ako keď stlačíte v rakete na riadiacom pulte gombíček, o ktorom netušíte čo to robí. Bohviečo spustíte. Už pripojenie jeho vlastného zla k lumpovi je hranicou, kde začína použitie sily. Môžete ho nakopať do zadku, nafackovať, či nahlásiť polícii, ale nie prekliať. Ach, niekedy to nie je jednoduché. A tak si pripomínam znovu a znovu, že nie ja to tu riadim.

Ľudia obdarovaní silou si musia rozmyslieť, ako s ňou narábajú. Je to dar alebo len tvrdšia lekcia ako u ostatných, určená pre tých nepoučiteľných, ktovie. Je to ale hlavne obrovský záväzok – ozajstná sila nie je o moci, ale o záväzku. A nepatrí do rúk nikoho, kto po moci túži – každému, kto chce mať moc, by sme ju mali zobrať. Ozajstná sila je vzdať sa sily. Mať svet rád taký, aký je.

Nie ja to tu riadim – pozrela som sa na Zámer sveta.

Pravosť je nenahraditeľná, však – šiel si svoje.

Hej, je – zmätene som sa zarazila –  je úžasná…

Spokojne sa usmial.

Elena