otvorene

Áno, KK znamená ďalšiu jedenástku a znamená aj Krása krajiny. Bude ranná, pohodová,  osviežujúca, ako citrónová limonáda  – tú milujem, ale moju vlastnú verziu, nie takú reštauračnú. Preto budem písať o krajine, ktorú milujem. O jej zázračne. A jasné, môžem ju v pohode stíhať, keď budem chcieť – veď od stredy budem mať dlhú, dlhú, veľmi dlhú dovolenku.

Takže toľko k tejto jedenástke…

Krajina rána…

Niet nič krajšie ako sa túlať skoro ráno krajinou. Dívajte sa dobre, svitá.  Slnko vychádza a svet rozžiari. Odráža sa v kvapkách rosy na tráve, milióny malých sĺnk, ktoré nesú dúhu. Les sa postupne prebúdza k novému dňu z ticha noci. Tisíce farieb, zvukov, vôní…

Trblietanie – to je to správne slovo, áno, áno, všetko sa ráno roztrbliece. Dokážete si vybaviť také trblietavé ráno pred vnútorným zrakom? Ja teda áno, som vizuálny typ, takže si pamätám vizuálne podnety jasne.

U nás v horách je ráno naozaj celé roztrblietané.

Dnešné ráno…

No schválne, skúste hádať, čo som robila dnes ráno? Jasné, vybehla som do lesa, a pridala sa aj moja najstaršia dcéra Kika. Už pred šiestou sme vbehli do jeho náručia (to zasa nebolo až také ťažké, les máme všade okolo, dokonca aj priamo pod bytovkou). Ale my sme sa ako v rozprávke najskôr museli nejakú chvíľu brodiť vysokou trávou, potom sa hodne dlho plížiť s rukami nad hlavou vysokou žihľavou, striasli sme potom zo seba lepkavý lipkavec (nie, ten naozaj nemám rada), až sme nakoniec vkĺzli do lesa na tom správnom mieste. O chvíľu sme už zbierali kuriatka.

Milujem hubárčenie, naozaj rada chodím do lesa aj na huby. Dnes nás les obdaroval krásnymi kuriatkami. Skupinky kuriatok zvedavo natŕčali zlatožlté hlávky kade-tade, skrývali sa v suchom raždí, vykúkali spod koreňov stromov. Nádherne voňali, tak jedinečne kuriatkovo. Taška sa plnila.

Ja by som sa prechádzala v lese i teraz, ale Kika mala nejaké povinnosti na ôsmu, a tak sme sa už o trištvrte na sedem vrátili domov.  A hej, o ôsmej už bola časť kuriatok očistená a uvarená v mrazáku, zo zvyšku je teraz smotanový kuriatkový paprikáš, pretože vo štvrtok ich bolo na paprikáš primálo. No jasné, to červené navrchu je nasekaná čerstvá čilli paprička, tie ja naozaj často používam. Jediná slabina čilli papričiek pre mňa je v tom, že i keď si dôkladne umyjem ruky po ich krájaní, tak to akosi ešte pretrvá – a keď plačem ako pred chvíľou, pretriem si oči – a ajaj, spomeniem si rýchlo znovu na čilli papričky… Pravdaže – ja som empatik – a tak mi slzy tečú často pri dojímavých knihách či filmoch. Teda, ja trávim oveľa viac času čítaním kníh ako pozeraním filmov – keď už, tak si občas pozriem dokumentárny americký seriál o skladoch, alebo o nakupovaní domov v zahraničí – ale teraz pri robení ovocného šalátu z jabĺk, kivi a ananásu pozerám dokumentárny seriál o Pátračovi (The Locator). Nepoznáte? Nachádza na žiadosť ľudí ich stratených príbuzných – a práve teraz hľadal mamu jednej pani, ktorá má rakovinu. Mama ju vraj ako malú opustila a ona nevedela, že prečo. Pátrač zistil, že jej mama v tej dobe mala rakovinu, ktorú tajila a preto odišla, nakoniec už pred rokmi aj na rakovinu zomrela. Pátrač ale našiel brata tej panej, ktorý svoju sestru tiež hľadal dlhý čas a stal sa jej oporou v situácii smrteľnej choroby.  Prekrásny príbeh, mňa nalákate na takéto dojímavé story. Ešte že dnes tie moje slzy môžem zvaliť i na čilli papričky…

Záverom…

Hm, vďaka včerajšiemu lejaku dnes máme krásne kuriatka. Aj dážď je skrátka úžasný.

Tak už to v živote chodí…

Elena     Predná Hora, 2.7.2017

P. S.: Naše dnešné kuriatkovo v miske, aj v paprikáši…

A ozaj – aj môj dnešný srdiečkový kameň, skoro každý deň nejaký nájdem…