otvorene

Udalosti poletujú okolo nás ako pierka vo vetre. Dávame ich do rôznych priehradok – u nás i v zahraničí, väčšie či menšie, viac či menej dôležité pre nás samých.

Pravdou je, že tie priehradky sú fiktívne a i správnosť zakladania do nich je otázna.

Lebo blokovanie Hormuzského prieplavu blokuje svetovú ekonomiku značne, ale mňa zatiaľ do psychickej nepohody nedostalo.

Zato vrah z gymnázia, usmievajúci sa na súde do tvárí obetí, ten hej.

A tak o ňom poviem teraz pár slov.

Nie tým upútal moju pozornosť, že sa smial obetiam do tvárí. Je to narcistický psychopat, to o ňom viem  a píšem od jeho činu opakovane. Teší ho pozornosť, i tá hérostratovská, a vždy to tak bude. Pokračoval by vo vyčínaní i dnes, keby mohol. I o dvadsať rokov, keby ho pustili – lebo povedzme si rovno, že chcieť meniť jeho anetickú povahu k láskavosti a súcitnosti je rovnako zmysluplné ako učiť ryby lietať a čakať, že im za tým účelom narastú krídla.

K článku o tom súdnom konaní https://www.ta3.com/clanok/1043925/utok-na-gymnaziu-na-spisi-obzalovany-samuel-sa-pre-dvojnasobnu-vrazdu-postavil-pred-sud

by som dodala len dve veci:

1. pána páchateľa by sme nemali už nikdy pustiť medzi ľudí, lebo ako to trefne vystihol znalec  „Obžalovaný je podľa znalca zlý na ľudí, pretože ich vníma tak, že mu robia zle a nie preto, že mu robí dobre ubližovať druhým ľuďom“.  Zjednoduším vám to – pán  vrah nie je sadista, ale paranoidný psychopat.

To o sadizme pána vraha hovorili ľudia z jeho okolia

https://www.ta3.com/clanok/977045/svedkovia-utoku-zo-spisskej-starej-vsi-prehovorili-samuel-bol-sadista-hajloval-v-triede-a-zabijal-chladnokrvne

Jeden z jeho spolužiakov vypovedal, že Samuel mal sadistické sklony a s obľubou sledoval násilné a brutálne videá na internete.„(Raz mu povedal) že si kúpil nôž a že sa necíti dobre, že toho má veľa, že spolužiaci neposielajú poznámky, tak ako by mali. Samuel mu povedal, že sa samopoškodzuje nožom, jeho by ani vo sne nenapadlo, že tým nožom môže niekoho zabiť,“ opisuje sa v uznesení výpoveď jeho kamaráta. Samuel sa podľa neho vyžíval v sledovaní násilného obsahu. „On si všimol, akoby sa v tom vyžíval, že sa mu to páči, ako sú ľudia rozframforcovaní na kúsky,“ dodal svedok.

Pravdou je, že normálny človek nevie pochopiť krutú ľahostajnosť voči utrpeniu iných u psychopata, lebo má hranice citlivosti voči utrpeniu iných živých bytostí posunutú inde. Pán vrah je anetický, nepociťuje súcit a nekoná láskavo, len účelovo. Je to trvalá osobnostná charakteristika, nie je liečiteľná.

2. No a pán znalec by radšej nemal robiť posudky, lebo sám zjavne nepochopil podstatu toho, čo napísal a tvrdí, že „ak bude obžalovanému uložený trest, počas ktorého mu bude poskytnutá terapia, je u neho predpoklad resocializácie.“ 

K tomu pre pána znalca upresním časovú lehotu prerodu pána vraha – KEĎ PEKLO ZMRZNE. Paranoidný psychopat bude totiž dookola nachádzať „ako mu iní robia zle“ – napríklad tým, že nerobia veci podľa jeho predstáv a bude ich za to trestať s čistým svedomím, že nerobí nič zlého.

Takže tak, pán znalec.

Isteže médiá by urobili rozumnejšie, keby popri vyškerenom vrahovi (ak už nie namiesto neho) dali pozornosť i obetiam a dali ich fotky plné ľudskej bolesti, ich vyjadrenia o ceste, ktorou od toho činu kráčajú. Bolo by to prospešnejšie nielen pre pána vraha, ktorého ego sa vytešuje pozornosti, ale i spoločnosti ako celku. Lebo niektorí ľudia by možno pochopili, koľko utrpenia spôsobuje taký čin, začali by viac vidieť obete a možno i uvažovať o dopadoch svojich vlastných činov.

Možno by sa ľudia začali i pýtať prečo toľko hájime práva páchateľov, prečo sa im na úkor životnej úrovne vlastných rodín máme skladať na také obrovské životné náklady v base (však denné náklady na jedného väzňa môžu byť aj vyše dvesto eur v niektorých basách – za dva dni na neho štát dá toľko, koľko na celý mesiac formou dôchodku dostanú niektorí dôchodcovia za poctivé desaťročia práce a platenia odvodov) a žiadali by znovu zaviesť trest smrti. Ten sme u nás nezrušili z dôvodu láskavosti  voči páchateľom, dotlačila nás k tomu Európska únia vydieraním  ako jednej z podmienok nášho členstva v tom spolku.

Asi toľko.

Rodina ho vydedí – oznámili cez médiá

https://www.ta3.com/clanok/1043925/utok-na-gymnaziu-na-spisi-obzalovany-samuel-sa-pre-dvojnasobnu-vrazdu-postavil-pred-sud

Nič sprostejšie urobiť nemôžu, patrí k rodine či sa im to páči alebo nie, nemôžu ho len tak vygumovať. Ale presne tak nevidiaco sa k nemu správali po celý čas – neriešili rázne jeho problémy, nenastavovali mu razantne výchovné hranice. Kryli darebáčiny, bagatelizovali, akým vzorom mu boli to radšej pomlčme. Rodičia majú svoj podiel na tom, ako sa správa

Hlásil sa preto na dve gymnáziá, avšak na ani jedno ho pre jeho trestné stíhanie nezobrali. Neskôr prestúpil na gymnázium v Spišskej Starej Vsi s tým, že jeho rodičia sa rozhodli, že v novej škole nepovedia, že Samuelovi Straškovi uložil súd podmienku.

Lebo nie je správne kryť darebáčiny svojho dieťaťa, rodič by mal dieťa podporiť v nesení následkov svojich činov, – lebo len tak sa z nich poučí a neopakuje ich. A mal by ho pri tom milovať, napriek všetkému. Pán vrah vraj uveril (azda v Boha, teda, lebo nešpecifikoval akú vieru nadobudol) – tak nech sa len Boha drží, lebo je zrejme jediný, kto ho neodsudzuje a ani neopustí, na rozdiel od mamky a ocka. Oni tým neuspeli v skúške osudu.

Pánovi vrahovi viac času nevenujem. Zabíjať vie kadekto, ani následky svojich činov nie je schopný niesť. Nie, aj keď si pripadá ako centrum sveta, pre nás nie je zaujímavý.

Zaujala ma ale debata k jednému článku. Málokedy čítam iné blogy. Už som kedysi prezradila, že často čítam to, čo píše Drahoslav Mika, to moc rada. Občas niečo od tondu, lebo vie o čom hovorí a v mnohom s ním súhlasím. Niečo iné len zriedkavo, dnes nadránom som si ale všimla blog od realistu, lebo pána vraha spomínal v úvode.

Hej, veľa ľudí si myslí, že by zabilo vraha svojho blízkeho. I ja som si to myslela po smrti môjho syna, ktorú zavinila lekárka a tú predstavu som nejaký čas živila. Až keď som si predstavila, ako by som ju hoci len zo schodov zhodila, pochopila som, že moja hranica je niekde úplne inde a nedokázala by som jej niečo také urobiť. Vôbec to nie je o strachu z následného trestu, ale o hraniciach nás samých a našom svedomí. Nezaujímajú ma zákony, lebo najvyšším zákonom pre mňa je moje vlastné svedomie. Prajem človeku, ktorý brutálne ubližuje zvieratám alebo deťom, aby radšej zomrel, nezabila by som ho vlastnou rukou, ale ani by som ho nijako nepodporila.

Neverím osobne, že väčšina ľudí by toho vraha vlastnou rukou zabila, aj keby ten čin spáchal na ich blízkych. Možno je to celé o tom, či je človek vnútorným mrzákom alebo je úplný…

Elena