KK 10. – Oblakovo. ..

Krajinu oblakov milujem hlboko a hlboko, ale veď to viete. V mojej duši plávajú oblaky. O nich a aj o svete, nad ktorý  plávajú, tento dnešný blog…

 

Deň plynul…

Nebom plávajú oblaky už od skorého rána. Biele nezbedné barančeky sa v priebehu dopoludnia zmenili na huňatú perinu, pokrývala veľkú časť oblohy, a len kde-tu ňou presvitala sýto belasá… Fúha, snáď nezaprší, popoludní chcem konečne do lesa – hovorila som si, túžila som ponoriť sa do lesnej krajiny. Baví ma kráčať lesnou cestou, či kamenistým chodníkom, viesť s lesom tichý dialóg. Nie, ja od lesa nečakám nič zlé, mám k nemu hlbokú dôveru. Nepotrebujem pobiehať lesom s krikom, zvončekom či hlasnou hudbou, aby som odplašila „medvede, diviaky a všetky tie potvory, čo v lese sú“. Podľa mňa jedinou potvorou, ktorá sa v lese objaví, je človek, ktorý sa lesa bojí a správa sa k nemu necitlivo – skutočne nerozumiem, načo do lesa chodia ľudia, ktorí sa ho boja.

 Ach, ale späť k tým oblakom. Akési šedasté vycválali spoza horizontu, hm. Saganová mala v jednej svojej knihe (Zázračné oblaky) taký nádherný citát o oblakoch „mám rád, oblaky, oblaky na obzore, letiace oblaky, zázračné oblaky…“ Ja oblaky tiež milujem. Rada ich pozorujem, hrám sa v predstavách s ich tvarmi – čo mi to len pripomína tento oblak? – plyniem s nimi. Keď zomriem, určite nechcem sedieť na nejakej hviezde a kývať z nej, ako si ľudia často predstavujú, ale budem plávať s oblakmi.

Nakoniec sa šeď rozplynula a prevládla príjemná modrá s preháňajúcimi sa barančekmi. A tak sme vyrazili do hôr v rodinnej zostave – na Orlovú, a z nej ešte ďalej

(nie do nekonečna a ešte ďalej ako Woody či Bass v rozprávke Príbeh hračiek – Toy story. Fúha, ten príbeh Maroško miloval, pozerali sme ho dookola, aj som Marošiho preto občas volala Woody, mal o tej rozprávke aj knihu. A raz som kúpila v sekáči tričko s Bassom a Woodym, ušila som z neho poťah na vankúš – ja som šila deťom z už nenoseného oblečenia kopec vecí v rukách, od vankúšov, cez hračky, keď boli deti menšie, nohavice, sukne aj šaty. A ten Toy story vankúš dostala Kika, ale Maroši oň zvádzal tuhý boj, vždy chodil do detskej izby, vzal vankúš a vytešoval sa s ním, kým Kika nebola doma. Mal aj svoj s Teletubbiesmi a bordový  zamatový, s tými som spávala po jeho smrti, kým som ich nedávno nespálila i s jeho klavírikmi. Som hlúpa, viem, že sa takto nivočím, ale Maroši bol najdôležitejší človek môjho života. Možno sú ľudia, ktorí zvládajú takúto stratu, ale ja sa teraz zasa trápim, veď môj syn by mal osemnásť rokov. Mal by osemnásť rokov. Ja mám dosť rečí o tom, ako nám negatívne skúsenosti pomáhajú zosilnieť – ja nechcem byť silná, ja chcem byť šťastná. Chcela by som mať pri sebe svoje dieťa, živé –  a po tej minulovíkendovej konštelačke s Bohom som namiesto upokojenia znovu pocítila hnev. Dokonca som zasa začala hľadať kadejaké články, o tom, ako čas nie je jednosmerný, či ako neexistuje. Och, môj synček, moja láska, chýba mi, tak veľmi mi chýba.

Bohu sa nepáčilo, že mu neverím, že má so mnou dobré plány – nuž, to je pravda, ja teraz neverím nikomu. A neviem si vôbec predstaviť, čo lepšie by mi mohol Boh do života dať ako bol život s mojim dieťaťom. To bolo to najlepšie, čo som v živote mala.

Viem, že by som mala byť vďačná za všetko, čo v živote mám. A aj dnes – som úprimne vďačná

  • hm, v prvom rade Honzovi za jeho úžasný návrh, je to moc čestný a láskavý človek,
  • aj za dnešný skvelý výlet prírodou, vrhli sme sa naň odvážne o pol tretej popoludní a preputovali sme za tri a pol hodiny takmer 10 km – cez Orlovú, na zdychavské lazy, a cez Hutu nakoniec domov – na niektorých miestach som bola po prvý raz, objavili sme riadne strmú a vyplavenú cestu, brodila som sa viac ako štvrťhodinu potokom, už tak dávno som sa ním nebrodila…

A hej, hoci to vyzeralo dažďovo, oblohou tiahli tmavošedasté mraky, nakoniec sme dovýletovali bez zmoknutia. Aj to ma teší.

Záverom…

Oblaky pretvárajú oblohu na zázračnú krajinu. Nikdy počas života ich nevidíme rovnaké, vždy sú iné, jedinečné. Plynú do diaľky a strácajú sa kamsi za horizontom…

Tak saganovsky – letiace oblaky, zázračné oblaky.

Elena   Predná Hora, 16.7.2017

 

 

Asi tak 2. – Hlas aj Inšpektorát práce by mal urobiť poriadok. . .

21.11.2024

Nemala som voči Dolinkovej ja osobne veľa výhrad – ešte aj v blogu som sa jej pred časom zastala, lebo od desiatich k piatim zdravotníctvo u nás ťahali mnohí ministri. Ale teraz výhradu mám – a veľkú – a ak ju prezident Pellegrini zašije na teplom fleku na Hrade, tak to pokladám za hanbu Hlasu [...]

Lady Lazarus 6. – Snívaj, snívaj, stále snívaj. . .

19.11.2024

Sny poletujú okolo nás tíško a nedočkavo. Stačí okamih – a áááá… už nás objímajú dychtivo okolo pliec. Snívate radi? Ja rada a často. A tak mi v predvčerajšom nadráne facebook podhodil plány tinyhousov. Pozrela som si ich zopár, potom pridal plány na mikrodomčeky. Aj rôzne interiéry k nim – a po ďalších dvoch minútach som zistila, že sa [...]

Asi tak 1. – Dych Novembra. . .

17.11.2024

Dýcha nám na krk lavína spomienok. Roky plynú – a my márne čakáme, kedy sa rozbehneme k lepšej budúcnosti, márne čakáme… https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/11/03/sedemnasty/ November sedemnásty opäť sa blíži k nám. Zo stromoch lístie padá a ja si spomínam na mnohé krásne sľuby, z nich zostal iba prach a možno slza, čo sa kotúľa po [...]

Sýria Izrael Damask

Pri izraelskom údere na sýrsku Palmýru zahynulo vyše 70 proiránskych bojovníkov

21.11.2024 13:01

Uviedlo to Sýrske pozorovateľské centrum pre ľudské práva.

eskort, polícia, Marian Výborný

Taliansko vydalo na Slovensko muža odsúdeného za vraždu expriateľky

21.11.2024 12:37

Marian Výborný z Revúcej ihneď putoval za mreže.

srbsko, novi sad

V súvislosti s tragédiou na železničnej stanici v Srbsku zadržali 11 osôb

21.11.2024 11:57

Zrútením prístrešku na železničnej stanici v Novom Sade, ku ktorému došlo 1. novembra, si vyžiadalo 15 životov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,007
Celková čítanosť: 9641340x
Priemerná čítanosť článkov: 3206x

Kategórie

Archív