otvorene

Chceme vôbec v živote múdrieť? Čo nám zmúdrenie do života prináša? A čo, ak nezmúdrieme? Toto všetko mi napadá nielen pri čítaní knihy, ktorú mám dnes večer v ruke, ale niekedy o tom premýšľam aj v živote, len tak.

No hej, o týchto otázkach uvažujem v dnešnom záverečnom blogu tejto jedenástky.

Ako múdrieme?

Postupne, krok za krokom, stále sa posúvame dopredu – bolo by pekné povedať. Vyzeralo by to, že kráčame k múdrosti, krok za krokom, nie? Ibaže v skutočnosti sa niekedy plazíme, niekedy aj štvornožkujeme dozadu, niekedy len tak ležíme, ponorení v blate náročnej situácie. Nezvládame sa pustiť toho, čo bolo, kým my sami nie sme iní, sme stále rovnakí. Neuvedomujeme si patologický vzorec bludného kruhu, zničujúci, už neposúvajúci dopredu, len ťahajúci nadol – pretože nikdy nestojíme na jednom mieste v živote, buď stúpame nahor, rastieme, alebo padáme. No my máme obrovský strach sa ho pustiť, pretože…

Druhí to často vidia lepšie než my sami, no to nepomôže. Lebo nikto sa nemôže zmeniť namiesto nás samých. A ani jeho hlas nám nepomôže, ak nezaberieme my sami, ak sa sami nenadýchneme ku zmene – rozhodneme sa pre zmenu, pozbierame odvahu vyčistiť svoju dušu a stať sa pokornejším. Tí druhí nám len môžu moc priať to najlepšie do života a držať palce, aby sme potrebu zmeny pochopili a zvládli.

Niekedy to nejde hneď, potrebujeme si nabiť nos v tej situácii znovu a znovu, aby sme si uvedomili, že z nej musíme definitívne odísť, nič iné nám nepomôže. A že sa zo zlej životnej situácie dostaneme len zmenou samého seba, bez toho to nepôjde. Veď práve preto často skutočnú zmenu vo svojom živote odsúvame, chceme si uchovať to čo bolo, hoci to rozhodne nebolo pre nás prospešné.

Ku zmene musíme dozrieť. Potrebujeme skrátka čas, aby sme dozreli ku vlastnej premene, lebo len tak dokážeme meniť aj svoju životnú, vonkajšiu situáciu.

Ako dopredu?

Dopredu sa môžeme posunúť, len ak sme

• dostatočne múdri, aby sme si priznali, že máme problém a potrebujeme zmenu,
• dostatočne odvážni, aby sme to chceli zmeniť a nebáli sa zmeny,
• dostatočne dôverujúci veciam väčším ako sme my sami, a zmenu do života prijali, uskutočnili.

Aby sme nechali veci ísť. To dokážeme, len ak ozajstne začneme dôverovať veciam, ktoré sú väčšie ako my. Ja som dlho nechápala, ako to má vyzerať taká zmena – aj keď o nej nielen uvažujem,, ale už dlho sa o to snažím. Usilovala som sa úprimne veci meniť k lepšiemu, robila som naozaj kadečo. No až jedna moc silná konštelačka s Bohom mi otvorila oči, že je to o mojej nedôvere k Bohu a že nemám vo svojom živote spraviť všetky veci sama, lebo ja nie som ten jeho hlavný organizátor. A že si mám uvedomiť, že pre mňa chce len to najlepšie tým, čo prichádza. Ak prichádza do nášho života zmena a my sa ju snažíme zastaviť, držíme sa zubami – nechtami toho, čo bolo, potom Bohu nedôverujeme. Postupne nás Zámer sveta postrkáva k zmúdreniu, ak mu načúvame. Na to, aby náš život šiel tým správnym smerom, musíme mať dostatok odvahy prijať poznanie, že „nie sme hlavní organizátori svojho života“, že sú veci väčšie ako my a že sa zmeny dejú pre naše dobro.

Takže naša ľudská zrelosť, odvaha a pokora sú tým, čo nás v živote naozaj vedie dopredu.

Takže nemusím robiť nič?

Posedíme, počkáme? Nie, kdeže, kdeže – Boh, Osud a Zámer sveta od nás nečakajú ležanie na gauči. K zmene svojho života musíme prispieť.

To, čo v živote naozaj máme meniť my sami, sme my sami.

Vysvetlím, ako som to pochopila ja – je to, ako keď hráte moju obľúbenú počítačovú hru Drak (no, hodne dávno som ju už nehrala, ale mám ju rada). Na to, aby sme prešli na vyšší level, potrebujeme nazbierať dostatok skúseností, zmúdrieť v niečom – a za to dostaneme určitý počet bodov. Keď máme dostatok bodov, posunieme sa na vyššiu úroveň, môžeme aj získať kadejaké vylepšenia, aby sa nám postupovalo ďalej ľahšie. Zlomyseľné, zraňujúce, arogantné správanie nám body odratáva.

A hej, je dobre vedieť ešte jedno, že rast nie je výmenný obchod, takže ako v rozprávke o Mrázikovi, fungujú len dobré skutky, ktoré robíme z úprimného srdca, nezištne. A rátajú sa body len za ten rast, ktorý robíme úprimne, a nie vypočítavo.

Pokora, úcta, súcitnosť, úprimnosť – to sú tie posúvače, ak chcem nepredstierane rásť, zlepšiť seba samého, životne zmúdrieť a a nielen získavať „body za rast“. Najmenej vie ten, kto si myslí, že vie všetko – až keď naozaj pokorne skloníme hlavu, začneme kráčať.

Dnešná moja kniha...

Hm, kniha Zuzky, mojej kolegyne z konštelačného výcviku – o koučovaní. Kúpila som si ju pred mesiacom, no ešte som ju nestíhala prečítať. Moc zaujímavá, o transformačných rozhovoroch.

Podľa mňa v podstate každý problém funguje v štýle koučovacej pyramídy – nejaká životná skúsenosť nás kontaktuje, obvykle sprvu nenápadne, potom čoraz naliehavejšie, a keď sme hluchí, tak nám nabije nos. Nakoniec pri „hluchote a slepote“ príde do nášho života ako ťažká životná situácia, ktorá nám ho úplne rozhodí a mení namiesto nás samých.

Druhým krokom je kontrakt – ak prejavíme dôveru k veciam vyšším ako my, potom prijímame cieľ, ktorý sa nám postupne vynára. Je to zmena v našom živote, ktorá k nám prichádza.

Tretím krokom sú nástroje – pretože ak Zámeru sveta dôverujeme, nebránime sa zmene a Boh nám k tomu poskytuje možnosti a príležitosti, „nástroje“.

Štvrtý krok je akcia a nasleduje logicky – ak sa zmene vnútorne otvoríme a sme za ňu vďační, namiesto aby sme pred ňou utekali, zubami-nechtami sa jej bránili, tak sa zmena udeje. „Ďakujem za túto zmenu a prijímam ju s pokorou a úctou do môjho života“ – to by sme mali robiť (ach, veď ja dobre viem, nie je to vôbec jednoduché).

A potom prichádza piaty krok – prínos zmeny pre nás a náš život, obohatenie, jej pochopenie a začlenenie do zmysluplného kontextu svojho života.

Nuž, je to zaujímavá kniha, ale zjavne ju dnes neprečítam. Som hodne, hodne unavená, unikám pozornosťou – včera a dnes som napísala jednu celú prácu na medzinárodnú konferenciu a na tú druhú konferens som si napísala stranu a pol. Takže teraz siahnem po obveseľujúcej literatúre – prečítam niečo z knhiy O mé rodine a jiných mimozemšťanech. Je to moc fajn kniha, už som vám kedxysi o nej v mojom blogu písala viac.

Hej,ozaj, aby som vás neuviedla do omylu – v Zuzkinej knihe  je popísaná koučovacia pyramída s piatimi krokmi, ale jej kroky takto uvedené tam pravdaže nenájdete, to je mnou vymyslená aplikácia do praxe…

Záver…

My sme v konečnom dôsledku tí, kto má v rukách svoj život.

Lebo spôsobom akým sa veci učíme a porozumieme im, zmúdrievaním, prijímaním zmien a hlavne zmenou seba samých, úprimnou a nepredstieranou, transformujeme svoju cestu na kráčanie krok za krokom, alebo na padanie na nos, padanie na nos, padanie na nos.

Ach, áno, úprimná vďačnosť a hlboká pokora sú naši najlepší kamaráti, keď to konečne pochopíme. Práve ony nás v živote najviac posúvajú dopredu, to som už pochopila. Ja za veľa vecí vďačná som,  a na svojej pokore sa snažím pracovať (sem-tam občas mi to aj ide)…

Elena Predná Hora, 14.8.2017